História

Stredoveké mesto Banská Štiavnica sa formovalo v pomerne zložitom prírodnom prostredí, ktoré poznačila najmä rozsiahla vulkanická činnosť pre miliónmi rokov. Banská Štiavnica leží v kaldere, mohutnom kotle, ktorý vznikol prepadnutím krátera sopky – štiavnického stratovulkánu. Archeologické výskumy dokazujú, že územie dnešnej Banskej Štiavnice bolo osídlené už v praveku a prelínalo sa na ňom viacero pravekých kultúr, najstaršia z doby kamennej. O včasné osídlenie sa nepochybne zaslúžili nálezy drahých kovov, najmä zlata a striebra. Možnosť ich ťažby v stredoveku natoľko urýchlila mestotvorný proces, že uhorský kráľ Belo IV. mohol najneskôr v rokoch 1237 – 1238 Banskej Štiavnici udeliť mestské výsady. Mesto sa vyvinulo z osady v údolí potoka Štiavnica. Druhá osada, ležiaca na svahu vrchu Glanzenberg (dnes Staré mesto), zabezpečovala obranu územia, na ktorom sa ťažili a spracúvali rudy. Meno osady, odvodené od potoka Štiavnica, naznačuje slovanský pôvod. Zachované architektonické prvky niektorých stavieb svedčia o tom, že v 30. rokoch 13. storočia jestvovali v osade dva sakrálne objekty – farský kostol Panny Márie (Starý zámok) a dominikánsky kostol sv. Mikuláša (dnešný farský kostol Nanebovzatia Panny Márie) – niekoľko objektov na dnešnej ulici A. Kmeťa a areál Komorskogrófskeho dvora – Kammerhofu.

Banská Štiavnica, ktorej baníctvo bolo už v 13. storočí významným zdrojom príjmov kráľovského dvora, patrila medzi najdôležitejšie hospodárske centrá stredovekého Uhorska. Pri rozvoji mesta, ale aj širšieho regiónu zohrali dôležitú úlohu kolonisti z Tirolska a Saska, najmä po mongolských vpádoch na začiatku 40. rokov 13. storočia. Do prostredia, ktoré sa muselo vyrovnávať s problémami ťažby a spracovania rúd, hostia kolonisti prinášali znalosť nových technologických postupov a výrazne prispeli k tomu , že Banská Štiavnica získala významné postavenie najmä v produkcii striebra v celoeurópskom rámci. Postupne sa stali najvplyvnejšou vrstvou obyvateľstva stredovekého mesta. Podnikali v baníctve, ovládali správu, miestny trh aj diaľkový obchod.

Banská Štiavnica ako jedno z najstarších miest a najstaršie banícke mesto na Slovensku zaujímala popredné postavenie v hospodárskom živote Uhorska. Bola súčasťou Zväzu siedmich stredoslovenských banských miest. V rámci centralizácie baníctva a naň nadväzujúcich odvetví, ktorú začal cisár Ferdinand I. Habsburský, sa koncom 16. storočia stala sídlom Hlavného komorskogrófskeho úradu. Celkový vývoj mesta od 16. storočia poznamenal takmer 150-ročná hrozba tureckej expanzie a v 17. storočí až do začiatku 18. storočia povstania uhorských stavov pri habsburskej moci. Obranné opatrenia si vyžadovali veľké finančné náklady. Mesto si vybudovalo dvojokruhový obranný systém s bránami, vydržiavalo vojsko, raz cisárske, inokedy povstalecké, zaviedlo pozorovaciu a strážnu službu. Turci sa do mesta nedostali, hoci niekoľkokrát plienili v jeho bezprostrednej blízkosti. Búrlivé vojnové časy bojov nežičili banskej činnosti. Baníci sa ocitli v nezávideniahodnom sociálnom postavení a za zlepšenie svojich životných podmienok museli bojovať rôznymi formami – od predkladania protestov až po otvorené povstanie ako napr. v rokoch 1525 – 1526. V zhoršenej politickej a hospodárskej situácii a pri postupnom prenikaní štátu do vlastníctva baní viaceré ťažiarske rodiny odchádzali z Banskej Štiavnice alebo sa preorientovali na obchod. Vďaka hospodárskym a kultúrnym stykom s nemeckými krajinami už v 20. rokoch 16. storočia našlo v podmienkach Banskej Štiavnice široké zázemie učenia Martina Luthera.

V tereziánskom období Banská Štiavnica, vďaka stabilizácii politického vývoja a priaznivým výsledkom banského podnikania, zažívala svoj zlatý vek. V barokovom duchu sa prestavovali chrámy aj meštianske domy, vybudovali sa nové cestné spoje s mestom, v rokoch 1744 – 1751 pribudla nová dominanta – Kalvária. V roku 1735 tu kartograf a matematik Samuel Mikovíni založil svojho druhu jedinečnú školu na prípravu banských odborníkov. Návštevy cisára Františka I. Štefana Lotrinského roku 1751 a jeho synov, budúcich cisárov Jozefa a Leopolda roku 1764, zvýraznili postavenie mesta. Z podnetu cisárovnej Márie Terézie tu začala pôsobiť ako prvá na svete vysoká technická škola Banícka akadémia, ku ktorej sa neskôr pričlenil lesnícky odbor. V hospodárstve mesta zohrávali dôležitú úlohu cechy, často národnostne odlíšené na nemecké a uhorské. Popri baníctve, úpravníctve a hutníctve sa technická vyspelosť preukazovala aj v iných odvetviach, najmä v textilnom priemysle, strojárstve, tabakovom a drevospracujúcom priemysle. V duchovnej sfére mesta sa uplatňovali diecézni kňazi, na rehoľnú komunitu dominikánov naviazali jezuiti, v neďalekých Štiavnických Baniach sa usadli technicky zameraní hieronymitáni. Od roku 1776 v meste sídlili piaristi, neskôr mníšky satmárky. Tolerančný patent cisára Jozefa II. v plnej miere umožnil aj rozvoj evanjelickej cirkvi a. v. V roku 1796 bol dokončený klasicistický evanjelický kostol. Vysokú úroveň mala výučba na evanjelickom lýceu aj na jezuitskom, neskôr piaristickom gymnáziu. Na štiavnických školách pôsobili alebo študovali viaceré významné osobnosti slovenských národných dejín. Podľa počtu obyvateľstva bola Banská Štiavnica začiatkom 80. rokov 18. storočia druhým najväčším mestom na Slovensku a tretím v Uhorsku.

Baníctvo ako hlavný činiteľ rozvoja mesta sa v 19. a 20. storočí čoraz väčšmi stávalo stratovým podnikaním. Prispel k tomu aj pokles cien kovov a nepokojné časy revolúcií a vojen. Banská Štiavnica si zatiaľ udržiavala historickú tradíciu svojho osobitného postavenia. Roku 1870 ako jedno zo štyroch miest na Slovensku získala municipálne právo, čím sa vyňala spod právomoci župy a podriadila ministerstvu vnútra. Toto postavenie však stratila v roku 1922. Banskej Štiavnice sa bytostne dotkli útrapy prvej svetovej vojny a komplikované začleňovanie do novej Československej republiky. Situáciu, už aj tak dramatickú vplyvom mnohonárodnostnej štruktúry obyvateľstva mesta, skomplikoval príchod Maďarskej červenej armády v júni 1919. Po zásahu československého vojska sa postupne utvárala nová štátna a verejná správa. V rokoch 1923 – 1960 Banská Štiavnica bola sídlom okresu (jej postavenie okresu sa obnovilo v roku 1996). Osudy mesta v dramatickom 20. storočí ovplyvnila hospodárska kríza v 30. rokoch, vojnové udalosti rokov 1939 – 1945 a po vojne najmä dôsledky komunistického prevratu vo februári 1948 v politickom, spoločenskom aj duchovnom živote. Už počas spomínanej hospodárskej krízy sa uvažovalo o zastavení banskej výroby, ktorá zamestnávala väčšinu práceschopného obyvateľstva. Stáročná banícka tradícia sa však definitívne uzatvorila až začiatkom 90. rokov minulého storočia, keď sa ťažba v regióne podstatne zastavila.

Po spoločenských zmenách v roku 1989 sa vystupňovalo úsilie o uchovanie a zhodnotenie kultúrneho dedičstva stelesneného v stavebných a technických pamiatkach mesta a okolia. V roku 1993 Banskú Štiavnicu zapísali do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. V poslednom období život v meste získal nové impulzy vďaka rozmanitým kultúrnym a spoločenským aktivitám.

zdroj: Banská Štiavnica 7x7, 2010

[15:09:44] Jan Petrik:

https://www.facebook.com/media/set/?set=a.319296461484254.75238.107218409358728&t

https://www.facebook.com/media/set/?set=a.107260946021141.16311.107218409358728&type=3

https://www.facebook.com/media/set/?set=a.368499353230631.88265.107218409358728&type=3

https://www.facebook.com/media/set/?set=a.329828503764383.77428.107218409358728&type=3

https://www.facebook.com/media/set/?set=a.213751905372044.53557.107218409358728&type=3