Okolie mesta

Ilija

Najstarší údaj o tejto obci je z roku 1254. V obci sa nachádza románsky kostol z roku 1254, ku ktorému bola pristavaná sakristia a veža v 18. storočí. Najcennejšou výzdobou kostola je kamenný portál z neskororománskeho obdobia s bohatou výzdobou. Kostol pravdepodobne postavili benediktínski mnísi z opátstva sv. Benedika, ktorým v tomto období obec patrila. K pozoruhodnej výzdobe a vybaveniu kostola patrí neskororenesančný hlavný oltár z polovice 17. storočia, baroková monštrancia a gotický zvon.

Hodruša

Hodruša je jedna z najstarších a najvýznamnejších baníckych obcí v stredoslovenskej oblasti. Hospodársky i administratívne bola spojená s Banskou Štiavnicou, hoci po stáročia podnikala veľké boje za svoje osamostatnenie. Uvedené boje vyvrcholili koncom 15. storočia, keď hodrušské baníctvo dobre prosperovalo a obyvatelia chceli nasledovať príklad Banskej Belej, ktorá sa v roku 1453 vymanila spod správy Banskej Štiavnice a stala sa slobodným kráľovským mestom. Hodruša sa však od Banskej Štiavnice osamostatnila až v roku 1954. K významným kultúrnym pamiatkam Hodruše patrí kalvária z roku 1752, ktorá pozostáva z troch krížov so sochami Ježiša Krista a lotrov a zo sochy kľačiacej Márie Magdalény. V svahu nad kalváriou sa nachádza vartovka – pozorovateľňa, z ktorej bolo možné vidieť príchod nepriateľa z dolnej časti Hodruše. V údolí nad kalváriou sa nachádza budova klopačky, ktorá dnes slúži ako hodinová veža. Osada mala dva vlastné kostoly – katolícky a evanjelický.

Štiavnické Bane

Na území dnešnej obce Štiavnické Bane sa nachádzalo centrum banskoštiavnického baníctva. Dnešná obec pozostáva z troch samostatných celkov. Časť Siglisberg patrila do roku 1830 k šášovskému panstvu, časť Vindšachta a Piarg patrili k Banskej Štiavnici. Najrozsiahlejším stavebným komplexom Štiavnických Baní je kláštor postavený v prvej polovici 18. storočia. Kláštor pozostával z kostola a obytnej časti štvorcového pôdorysu. K najcennejším súčastiam kostola patrí barokovo-rokokový organ s bohatou figurálnou výzdobou a píšťalami z gravírovaného cínu. Pred kostolom je krypta s hrobmi významných banských úradníkov. Vpravo od kostola sa nachádza budova baníckej školy, na ktorej v roku 1735 začal vyučovať Samuel Mikovíni. Štiavnické Bane patria k mimoriadne  cenným strediskám banskej činnosti na Slovensku. Pôsobili tu mnohí významní technici a vynálezcovia. Nachádzali sa tu vysoko produktívne banské závody, ochrana ktorých si vyžiadala vybudovať rozsiahle protiturecké opevnenie. Z opevnenia sa do súčasnosti zachovali dve bašty, na pravej a na ľavej strane cesty pri vstupe do obce.  K obci Štiavnické Bane patrí i osada Horná Roveň, ktorá v 16. storočí bola tiež významným baníckym strediskom. Na svahu nad osadou sa nachádza zaujímavá baroková kalvária. Stanice kalvárie tvoria pieskovcové reliéfy s nápismi v slovenskom jazyku. O význame baníctva v Štiavnických Baniach dnes svedčí už len časť vodohospodárskeho systému, z ktorého práve piarske nádrže patria k najvýznamnejším, a mohutné haldy pri ústiach šácht a štôlní. Zo štôlní je najvýznamnejšia Horná Bíberova štôlňa, ktorá pre množstvo a kvalitu vydanej rudy sa nazýva tiež matkou baní.

Banská Belá

Najstaršia písomná zmienka je z roku 1228. Pôvodne táto stará banícka osada patrila k Banskej Štiavnici. Vzhľadom na prosperitu baní bola v polovici 15. storočia vyňatá spod správy Banskej Štiavnice a bola vyhlásená za slobodné kráľovské mesto. V roku 1606 Banskú Belú vyplienili Bočkajove vojská. V roku 1788 vzhľadom na úpadok banskej ťažby sa opäť spojila s Banskou Štiavnicou. Potom bola znovu osamostatnená a znovu spojená s Banskou Štiavnicou. Od roku 1954 je Banská Belá znova samostatnou obcou. Na území Banskej Belej sa ťažili rudy už od 13. storočia. V roku 1504 začali raziť banskobeliansku odvodňovaciu dedičnú štôlňu. Ťažba rudy úspešne pokračovala až do obdobia, kým sa dobývky nedostali pod úroveň dedičnej štôlne. V roku 1837 zatopené bane opustili a ťažilo sa už len v nadložných žilách. V roku 1859 sa s ťažbou prestalo.

Z architektonických pamiatok je najcennejší kostol sv. Jána, ktorý má pôvod v 13. storočí. V polovici  16. storočia bol prestavaný a obstavený ohradovým múrom. K architektonických pamiatkam patrí tiež rokoková kaplnka sv. Jána Nepomuckého  z roku 1756 s pôvodným zariadením a kovanými ozdobnými mrežami. Začiatkom 18. storočia bol vedľa farského kostola postavený ďalší kostol zasvätený Panne Márii Karmelskej-Škapuliarskej.

Vyhne

Obec vďačí za svoj vznik i rozvoj náleziskám železnej rudy, ktorá sa tu aj spracovávala. Prvá písomná zmienka o tejto obci je z roku 1326. K objavom termálnych vôd prišlo pravdepodobne pri hĺbení banských diel. Podľa písomných dokladov termálne pramene sa vo Vyhniach využívali už od 15. storočia.  V 16. storočí sa tu nachádzali kováčske dielne, v ktorých vyrábali potrebné nástroje aj pre štiavnické bane. Kováčske dielne v roku 1819 odkúpil Karol Kachelmann a tieto postupne prebudoval na továreň, v ktorej sa vyrábali zariadenia pre bane, huty, mincovne i poľnohospodárstvo. Najväčší rozkvet dosiahli Vyhne v súvislosti s rozvojom kúpeľníctva. Na území Vyhieň sa nachádza i chránený prírodný  výtvor kamenné more, ktoré tvoria ryolitové balvany na ploche 200x500 m. Vyhnianske kamenné je najväčšou nezalesnenou plochou pokrytou ryolitovými balvanmi v strednej Európe.

Sklené Teplice

Patria k najstarším kúpeľným osadám na Slovensku. Už písomné dokumenty zo 14. storočia hovoria o termálnych prameňoch využívaných na kúpanie. Koncom 17. storočia začala obec spravovať banskoštiavnická banská komora. Táto kúpele zveľadila a pramene termálnej vody využívala i na spracovanie rúd. V roku 1786 sa v Sklených Tepliciach konal celosvetový zjazd baníckych a hutníckych odborníkov, na ktorom bola predstavená nová amalgamačná metóda zhutňovania drahých kovov, hlavne zlata a striebra. Najvýznamnejší svetoví odborníci tu mali možnosť študovať novú metódu, ktorá sa po tomto zjazde začala používať na celom svete. V 18. a 19. storočí začal v Sklených Tepliciach prudký rozvoj kúpeľníctva.

Svätý Anton

Obec s prvou písomnou zmienkou z roku 1266 je známa predovšetkým vďaka barokovému kaštieľu, ktorý dal postaviť gróf Andrej Jozef Koháry v rokoch 1744–1751. Je to jednoposchodová barokovo-klasicistická stavba s uzavretým dvorom uprostred. V strede dvora sa nachádza fontána so striekajúcou vodou. Hlavné schodisko je vyzdobené kamennými plastikami a na strope pod schodiskom sa v štukovom ráme nachádza maľba štyroch postáv znázorňujúcich ročné obdobia. V kaštieli sa nachádza kaplnka, ktorá je zvonku zvýraznená malou vežičkou, je bohato zdobená freskami a je vybavená pôvodným interiérom. Chodby kaštieľa sú vyzdobené poľovníckymi trofejami a vedutami mnohých európskych miest. Z mnohých honosných izieb kaštieľa si zasluhuje pozornosť cisársky salón s ručne maľovanými textilnými tapetami, čínsky salón vyzdobený vyšívanými hodvábnymi tapetami a sieň dôstojníkov Koháryho jazdeckého pluku. Pri ceste do kaštieľa sa na ľavej strane nachádza baroková sýpka postavená súčasne s kaštieľom. Ku kaštieľu patrí tiež rozsiahly park. K dominantám obce patrí aj neskorobarokový kostol, postavený v rokoch 1754-1755 a zasvätený sv. Antonovi Pustovníkovi.