Pamiatky mesta

^{Starý zámok}

Pôvodne ho postavili už na konci 12. storočia ako prvý farský kostol. Bola to mohutná trojloďová bazilika, do ktorej sa zmestilo asi 1 000 ľudí. V tomto období však chrám nemal žiadnu ornamentálnu výzdobu, tá pribudla až v gotike. Počas tureckých expanzií v okolí, kostol prestavali na protitureckú pevnosť. Zo strednej chrámovej lode vzniklo nádvorie, bočné lode prestavali na obytné krídla a získaným materiálom posilnili obvodové múry. Ústredná budova mala v spodnej časti skladovacie priestory, nad nimi obytné a reprezentačné miestnosti a na poslednom podlaží boli ochodze pre delá, nasmerované na prístupové cesty k hradu. V tejto podobe renesančnej pevnosti, s výnimkou prestavby vstupnej brány na barokovú zvonicu v 18. storočí, sa hrad zachoval dodnes. V súčasnosti v ňom sídlia expozície Slovenského banského múzea.

Nový zámok

Na kopci nad Banskou Štiavnicou stojí od roku 1571 Nový zámok. Postavili ho ako protitureckú pevnosť v tvare hranolovitej veže s nárožnými baštami. Hornatý terén okolo Banskej Štiavnice neumožňoval vybudovanie súvislého opevnenia. Obrana mesta sa opierala len o vstupné brány na prístupových cestách a nesúvislé úseky hradieb s baštami. Nový zámok teda nebol skutočný zámok, ale opevnená vojenská pozorovateľňa, súčasť siete tzv. vartoviek, strážnych bodov v oblasti stredoslovenských banských miest. Dnes sú v ňom umiestnené expozície Slovenského banského múzea, ktoré dokumentujú obdobie protitureckých bojov na Slovensku. Novootvorenou stálou výstavou je expozícia o histórii dobrovoľného hasičského zboru v Banskej Štiavnici. Z okien najvyššieho poschodia je krásny výhľad na historické centrum mesta a okolitú krajinu.

Kalvária

Neodmysliteľnú krajinnú scenériu Banskej Štiavnice už viac ako 250 rokov vytvára barokový skvost Kalvária. Postavili ju na západnej strane vrchu Scharffenberg a vznikla podľa projektu jezuitského pátra Františka Pergera. Originálne zoskupenie 23 samostatných objektov, premyslene rozložených v malebnom prírodnom prostredí na svahu kopca vulkanického pôvodu, prepracované architektonické riešenie a jednotný ráz výzdoby sa zaslúžili o vznik mimoriadne harmonického celku s výnimočnou atmosférou. Štiavnická Kalvária nekopíruje tradičný model štrnástich zastavení krížovej cesty, ale v polovici kaplniek je stvárnený život Ježiša Krista a v druhej polovici sú motívy siedmych bolestí Panny Márie. Hore svahom obráteným k mestu plynulo stúpa symetricky rozložená zostava hlavných objektov: Dolný kostol, plastika Sedembolestnej Panny Márie, Sväté schody, kaplnka Ecce homo a Horný kostol. Kaplnka božieho hrobu je na východnej strane kopca. Svah lemujú kaplnky vzájomne pospájané serpentínami chodníčkov. V kaplnkách boli umiestnené drevené aj kamenné reliéfy a sochy, interiéry kostolov boli dekorované nástennými maľbami. Jedna z najkrajších kalvárií v Európe sa práve obnovuje, aby novou silou ako mája žiarila nad Banskou Štiavnicou. Drevené reliéfy z kaplniek sú vystavené na Starom zámku (expozícia Kalvária v azyle).

Kammerhof

Kammerhof (Komorský dvor) plnil špecifickú funkciu – bol sídlom kráľovskej banskej komory a od polovice 16. storočia sídlom hlavných komorských grófov, ktorí spravovali bane, huty, mincovne, lesy a odborné školstvo v celej stredoslovenskej banskej oblasti. Do rozľahlých nádvorí budovy banskí ťažiari na vozoch zvážali kráľovi predpísanú daň (urburu) v podobe podielu z vyťaženej rudy. Preto tu boli skúšobne, laboratóriá a váhy, ktoré posudzovali kvalitu a množstvo rudy. Dnešná stavebná podoba Kammerhofu je výsledkom mnohých stavebných premien, vďaka čomu sa stal priam galériou architektonických a výtvarných slohov, z ktorých vynikajú také prvky ako kamenné renesančné portály, barokové nástenné maľby v interiéri a maľovaná výzdoba uličných fasád. V súčasnosti v Kammerhofe sídli riaditeľstvo Slovenského banského múzea s expozíciami baníctva a baníckeho školstva na Slovensku.

Klopačka

Klopačka je dvojposchodová vežovitá renesančno-baroková stavba z roku 1681. V minulosti bolo jej úlohou zvolávanie baníkov do baní. Zvon vo veži nahrádzalo drevené klopacie zariadenie, na ktoré sa klopalo aj pri rôznych sviatočných príležitostiach, banských poradách, pohreboch, ale aj požiaroch a banských nešťastiach. Z terasy budovy sa ponúkajú neopozerané pohľady na mesto. Dnes sa v Klopačke nachádza čajovna v jej príjemná atmosféra ani nenaznačuje, že sem chodili nešťastné banícke vdovy po skromný dôchodok, alebo že tu väznili baníckych rebelov.

Kostol sv. Kataríny

Neskorogotický chrám má dominantné postavenie priamo v strede mesta, na križovatke dvoch najvýznamnejších stredovekých ulíc – dnešného Námestia sv. Trojice a Ul. Andreja Kmeťa. Kostol vznikol v období prosperity mesta v 15. storočí. Iniciátormi výstavby kostola boli zrejme bohaté rodiny banských podnikateľov, ktoré vlastnili domy na Námestí sv. Trojice. Kostol je zasadený do prudkého svahu a je orientovaný pre stredovek netypicky – s presbytériom na južnej strane. Kostol upúta ľahkou konštrukciou hviezdicovej klenby a jeho vnútorný priestor so súkromnými kaplnkami medzi opornými múrmi pôsobí ucelene a jednotne, čo zodpovedá duchu neskorogotického staviteľstva tých čias. O vysokej úrovni architektúry svedčia aj mnohé interiérové prvky, napr. jemne vypracované detaily portálov a figurálnych konzol klenby alebo bohato zdobená krstiteľnica. Z pôvodnej výzdoby a vybavenia sa zachovala monumentálna freska Posledného súdu v presbytériu, neskorogotické plastiky Madony a Ukrižovaného Krista a krov zo 17. storočia. Barokové úpravy sa kostola dotkli len v malej miere a v dnešnom interiéri najvýraznejšie pôsobí drevený barokový oltár a neogotické bočné oltáre kaplniek. Kostol sv. Kataríny sa nazýva aj slovenský kostol, pretože od roku 1658 sa v ňom pre slovenských baníkov začalo kázať v ich rodnej reči.

Súsošie morového stĺpu

Morový stĺp so súsoším sv. Trojice bol postavený na znak vďaky mesta za ústup morovej epidémie v rokoch 1710 – 1711. Epidémia si vyžiadala asi 6 000 obetí, čo bolo polovica vtedajšej populácie mesta. V rokoch 1759 – 1764 bol stĺp prestavaný podľa návrhu sochára Diionýza Stanettiho. Na podstavci sú plastiky šiestich svätcov, ochrancov pred morom a patrónov baníkov. Súčasťou morového stĺpu sú aj plastiky Immaculaty a sv. Trojice.

Piarska brána

Je to vzácna renesančná jednoposchodová budova z roku 1554, ktorá bola v 18. storočí barokovo upravená. Bola postavená ako súčasť mestského hradbového systému, ktorý pozostával z dvojnásobného venca opevnenia. Je zároveň jedinou zachovanou bránou bývalého mestského opevnenia z pôvodných piatich. Obranný systém bol vytvorený vzájomným pospájaním obvodových murív jednotlivých domov.

Kostol Nanebovzatia Panny Márie

Mohutná stavba dnešného farského kostola Nanebovzatie Panny Márie je akoby protipólom Starého zámku. Pôvodne, ešte ako kostol sv. Mikuláša, bol kláštorným chrámom kazateľskej rehole dominikánov, ktorí sa v meste usadili okolo roku 1230, teda v časoch prosperity a rozvoja mesta. To sa odzrkadlilo aj na architektúre kostola. Bola to románska trojloďová bazilika s priečnou loďou. Jej základný rozsah sa zachoval dodnes a svedčí o tom, že šlo o jednu z najväčších chrámových stavieb svojich čias na Slovensku. Severne od kostola stála budova stredovekého kláštora s obytnými krídlami okolo rajského dvora, ktorý bol s kostolom prepojený neskorogotickým sedlovým portálom. Súčasná podoba areálu je výsledkom novovekých úprav. Prestavba na začiatku 19. storočia síce zachovala celkovú hmotu pôvodného kostola, ale celkom potlačila jeho stredoveký charakter. Zmenilo sa členenie fasád, aby zodpovedalo vládnucemu štýlu vrcholného klasicizmu. Na mieste kláštora ostala len prázdna parcela s čiastočne odkrytými zvyškami hlavnej kláštornej budovy a múru krížovej chodby s gotickými oknami.

Radnica

Základy súčasnej radnice boli postavené v 14. storočí, keď na tomto mieste stál prízemný dom, v ktorom zasadala mestská rada. V roku 1507 bola k budove radnice pristavená kaplnka sv. Anny, ktorá bola v 18. storočí zbúraná a na jej mieste bol postavený Mariánsky stĺp. Prízemná radnica bola prvýkrát prestavaná v r. 1488, kedy budovu nadstavili o jedno poschodie. Dnešnú podobu dostala radnica v období prosperity mesta v rokoch 1787-1788. Budova bola nadstavená o ďalšie dve poschodia, vchod bol premiestnený z južnej na severnú stranu. V suterénnych miestnostiach radnice bola mestská väznica. Vo veži radnice sa nachádza zvon uliaty v roku 1509. Z vnútornej výzdoby radnice zaujme najmä freska na strope richtárskej siene znázorňujúca spravodlivosť a text tzv. Ptolemaiovej tabule s radami pre múdre a spravodlivé vládnutie.

Botanická záhrada a areál bývalej Baníckej a lesníckej akadémie

Zakladateľom botanickej záhrady v Banskej Štiavnici je Rudolf Feistmantl, profesor lesníctva, ktorý pre potreby Lesníckeho ústavu v roku 1838 zabezpečil kúpu budovy Fortúny s priľahlými pozemkami, na ktorých v rokoch 1838 – 1839 vysadil prvé dreviny. Do roku 1844 bolo v dolnej časti botanickej záhrady vysadených takmer 500 sadeníc domácich a cudzokrajných stromov a kríkov. Pre návštevníkov mesta a verejnosť je zvlášť atraktívna časť botanickej záhrady, ktorá bola založená v roku 1859, kedy boli v areáli budov Baníckej a lesníckej akadémie vysadené prvé sadenice zaujímavých drevín. Do dnešnej podoby sa botanická záhrada začala formovať po roku 1868 zásluhou pomocného profesora Ferdinanda Illésa, ktorý zabezpečil vysadenie celých skupín domácich drevín a záhradu sprístupnil návštevníkom vybudovaním siete chodníkov a cestičiek. V roku 1880 profesor Ľudovít Fekete zostavil projekt vysadenia botanickej záhrady cudzokrajnými drevinami a v tomto období boli na území botanickej záhrady vysadené dreviny ako sekvojec mamutí, céder libanonský, céder sivý, tuja riasatá a iné. V súčasnosti možno v botanickej záhrade obdivovať 200 druhov drevín.

Budovy bývalej Baníckej a lesníckej akadémie

Významné hospodárske a spoločenské postavenie Banskej Štiavnice v polovici 18. storočia a potreba ďalšieho rozvoja baníctva ako hlavného zdroja príjmov štátnej pokladnice viedli k rozhodnutiu panovníčky Márie Terézie o zriadení školy vyššieho typu v Banskej Štiavnici pre východno banských a hutníckych odborníkov pre všetky krajiny habsburského mocnárstva. Rozhodnutie o založení baníckej akadémie vydala Mária Terézia 13. 12. 1762 a následne rozhodnutím Dvorskej komory vo Viedni z 13. 6. 1763 bola založená i prvá katedra baníckej akadémie. Dekrétom Dvorskej komory z 5. 1. 1808 bol v Banskej Štiavnici zriadený samostatný lesnícky inštitút, ktorý bol v roku 1824 zlúčený s Baníckou akadémiou. Banícka a lesnícka akadémia pôsobila v Banskej Štiavnici do roku 1919 a za toto obdobie používala 11 budov v historickom jadre mesta.

Prvú prednášku predniesol Mikuláš Jacquin 18. 9. 1764 v Krecsmáryovskom dome, na ktorom bola v roku 1992 nad portálom umiestnená pamätná tabuľa.

Budova Kammerhofu slúžila akadémii v roku 1864, kedy tu bola umiestnená správa školy. Pod jedným oblúkom loggie v nádvornej časti Kammerhofu sa nachádza štiavnický poludník zakreslený na litografickej kamennej doske, kde sú uvedené údaje o zemepisnej dĺžke. Poludník zameral v roku 1856 profesor akadémie J. Bachmann.

Frtizov dom bol zakúpený banským erárom pre potreby baníckej akadémie v roku 1891. Osobitné čaro tejto budove dáva bohato zdobená fasáda so sgrafitovými pásmi, v ktorých sú banícke a lesnícke motívy. V budove bola kresliareň, kabinety a knižnica akadémie. Po jej prestavbe sídlil v budove rektorát. Po generálnej rekonštrukcii ukončenej v roku 1992 sa Fritzov dom stal sídlom Štátneho ústredného banského archívu.

Fortúna – názov budovy pochádza z fresky na strope prízemia, ktorá znázorňovala bohyňu šťastia. V budove sa nachádzal pôvodne letný hostinec. Po zakúpení pozemkov pre dolnú botanickú záhradu, bola odkúpená i táto budova a bola v nej umiestnená katedra lesníctva.

Belházyovský dom patrí k najkrajším renesančným budovám v Banskej Štiavnici. Dom postavil štiavnický ťažiar Žigmund Eggstein von Ehrenbegg v roku 1616. V roku 1756 dom kúpil štiavnický richtár Ján Belházy. V rokoch 1770-1900 sídlila v budove katedra chémie s laboratóriami a neskôr i katedra fyziky. V 18. storočí v tejto budove robili chemické a fyzikálne pokusy najvýznamnejší svetoví odborníci a laboratórne vyučovanie chémie prevzala z banskoštiavnickej akadémie i parížska polytechnika. Postupne sa vyučovacie metódy praktizované v priestoroch Belházyovského domu rozšírili na všetky európske a svetové univerzity.

Berggericht – budova banského súdu – pochádza z polovice 16. storočia a prestavaná bola v polovici 18. storočia v barokovom štýle. Do zadného traktu budovy ústi štôlňa Michal a nachádza sa tu i malá stredoveká štôlnička. V rokoch 1792-1854 sídlil v budove banský súd a neskôr v rokoch 1854-1859 bola sídlom banského kapitanátu. Pre účely Baníckej a lesníckej akadémie slúžila v rokoch 1867-1900.

Budova starej nemocnice bola postavená v druhej polovici 16. storočia ako renesančný dom. Na prízemí v zadnej časti budovy je pôvodný renesančný portál s letopočtom 1578. V zadnom trakte domu bola nemocnica, v prednej časti sa nachádzal súd a väznica. Do roku 1891 slúžila táto budova i pre potreby akadémie, bola tu knižnica, kabinety a posluchárne. Po zakúpení Fritzovho domu boli tieto akademické zariadenia presťahované tam.

Žemberovský dom dostal súčasnú podobu v roku 1803 spojením a prestavaním dvoch domov zo 16. storočia. Budova slúžila ako spoločenské centrum mesta, na prízemí bola kaviareň, hrávalo sa tu divadlo a organizovali sa plesy. V roku 1809 sa budove začalo prednášať lesníctvo.

Budova Strednej odbornej školy lesníckej bola prvou budovou postavenou špeciálne pre potreby Baníckej a lesníckej akadémie. Vyučovanie začalo v roku 1892 a dodnes sa tu nachádza pôvodná akademická učebňa.

Budova SPŠ S. Mikovíniho bola postavená tiež špeciálne pre potreby Baníckej a lesníckej akadémie. Výstavbe predchádzali rozsiahle asanačné práce. Budova sa začala stavať v roku 1898 a už 30. 6. 1900 bola budova slávnostne otvorená. Postavená bola pre banícku fakultu akadémie. Budova chemických laboratórií bola treťou budovou postavenou v areáli dnešnej botanickej záhrady pre potreby Baníckej a lesníckej akadémie. Do užívania bola odovzdaná v roku 1912 a boli tu zriadené chemické laboratóriá.

Námestie sv. Trojice

Najcennejší pamiatkový komplex meštianskych domov, ktorý sa do súčasnej podoby sformoval už začiatkom 16. storočia. Veľkorysá výstavba honosných meštianskych domov v tomto období vyplnila priestor medzi Starým zámkom a Starým mestom. Osobitným fenoménom Námestia sv. Trojice sú ústia starých banských diel – stôlní, ktoré boli takmer v každom meštianskom dome. Meštianske domy mali pôvodne aj vlastné studne, ktoré po vybudovaní mestského vodovodu postupne zanikali. K výrazným zásahom do námestia došlo v polovici 18. storočia, keď viaceré meštianske domy boli prestavané a v strede námestia bol postavený mohutný morový stĺp so súsoším sv. Trojice.

Meštianske domy na Námestí sv. Trojice sa svojou architektúrou, výzdobou i svojimi funkciami výrazne podieľali na tvorbe historického výrazu Banskej Štiavnice. Fritzov dom, Žemberovský dom a Berggericht slúžili v 19. storočí pre potreby Baníckej a lesníckej akadémie. Komplex meštianskych domov dopĺňa niekoľko sídiel a rezidencií:

Pischlov dom – nachádza sa priamo oproti vstupu do Slovenského kostola. Postavený bol v prvej tretine 16. storočia a neskôr bol barokovo upravený. V polovici 19. storočia patril dom rodičom Márie Pischlovej, študentskej láske Andreja Sládkoviča. Začiatkom 90. rokov bol dom komplexne zreštaurovaný a obnovená bola i pôvodná Marínina izba.

Sitnayovský dom – pochádza z polovice 16. storočia. V druhej polovici 19. storočia bol barokovo upravený. V budove sa nachádzala známa akademická kaviareň „Ku zlatému kahancu." V roku 1848 na tejto budove bola prvýkrát vztýčená slovenská zástava.

Joergesov dom – bol postavený v polovici 16. storočia. Začiatkom 19. storočia patril významnému banskému lekárovi Michalovi Heinrichovi. Od Začiatku 20. storočia bola v dome zaujímavá Joergesova kníhtlačiareň.

Evanjelické lýceum – dostalo dnešnú podobu v rokoch 1827-1830. Pôvodne to bola jednoposchodová budova zakúpená evanjelickou cirkvou pre potreby lýcea. Lýceum bolo otvorené v júni 1830, kedy slávnostný otvárací prejav predniesol slovenský básnik Ján Kollár. V roku 1851 budova vyhorela, no už nasledujúci rok bola opravená. V lýceu prednášali a študovali viacerí významní národovci, spisovatelia a básnici. Na čelnej strane sú umiestnené pamätné dosky básnikov Andreja Sládkoviča a Sándora Petőfiho.

Rubigall – pôvodne patril významnej ťažiarskej rodine Rubigallovcov. Postavený bol začiatkom 16. storočia a neskôr bol viackrát prestavaný. Na dome zaujme vstupný portál s letopočtami 1538 a 1692 s rodovým heslom „Spe et patientia," čo v preklade znamená „S nádejou a trpezlivosťou." Portál je vyzdobený rodinným erbom a baníckym náradím.

Limpacherovský dom – je renesančná stavba so zaujímavým renesančným portálom, nad ktorým sa nachádza rodový erb rodín Limpacher a Reuter.

Oberaignerov dom – patrí k najväčším stavbám na ľavej strane námestia. Do predného traktu domu sa vchádza z námestia a do zadného traktu sa vchádza cez bohato vyzdobený portál zo Starozámockej ulice. Dom sa v prvej polovici 19. storočia nazýval „Silesia." V bude sa nachádzala bohatá knižnica a hrávali sa tu slovenské a české divadlá. V roku 1845 zakázali študentom hrávať divadlá a divadelná sála bola odovzdaná občianskemu divadelnému združeniu.

Jonášov, Richterov a Bošániho dom – na pravej strane námestia tvoria komplex domov, ktoré sú v súčasnosti sídlom Galérie Jozefa Kollára. Všetky tri pochádzajú z prvej polovice 16. storočia a neskôr boli prestavané. V Jonášovom dome bol v roku 1783 ubytovaný cisár Jozef II. V Richterovom dome v polovici 18. storočia býval Jozef Richter, známy historik a spolupracovník Mateja Bela.

Evanjelický kostol

Bol postavený v rokoch 1794-1796 podľa dekrétu Jozefa II. o stavbe protestantských kostolov. Nemá vežu, je vtlačený do radovej zástavby a iba výzdoba fasády a zvýšená kupola s mohutným zlatým krížom upozorňuje na to, že ide o významnú sakrálnu stavbu.

Banské múzeum v prírode

Banské múzeum v prírode bolo vybudované v areáli šachty Ondrej a pre návštevníkov bolo sprístupnené v roku 1974. Nachádzajú sa tu stavby a stroje slúžiace banskej činnosti v druhej polovici 19. storočia a na začiatku 20. storočia. K základným stavbám patrí strojovňa s ťažným strojom zo šachty Mária v Banskej Štiavnici a strojovňa s ťažným strojom zo šachty Žigmund v Banskej Štiavnici. Pri tejto strojovni je postavená drevená ťažná veža zo šachty Žofia v Banskej Belej, ktorá bola do skanzenu premiestnená v rokoch 1965-1967. V strojovni pri šachte Ondrej je zabudovaný najcennejší exponát múzea – vodnostĺpcový čerpací stroj zo šachty Lill v Hodruši, vyrobený Karolom Kachelmannom vo Vyhniach v roku 1881. Jeho historická hodnota spočíva v tom, že je to posledný existujúci stroj skonštruovaný na princípe používanom J. K. Hellom v polovici 18. storočia. Uprostred areálu šachty Ondrej bola v rokoch 1976-1977 postavená ciachovňa a kováčska dielňa, v ktorej sa nachádza pôvodné zariadenie z baníckych kováčskych dielní v Banskej Štiavnici a Hodruši. Podzemnú expozíciu Banského múzea v prírode tvoria dva najvrchnejšie obzory šachty Ondrej. Fáracia trasa má dĺžku asi 1 km a prezentuje banské diela rôzneho charakteru zo 17. a 19. storočia, ktoré boli vyrazené ručne pomocou želiezka a kladiva alebo trhacími prácami pomocou výbušnín. V sprístupnenej časti sa prezentujú tiež všetky druhy banských prác i s príslušnými nástrojmi a zariadeniami. V podzemnej expozícii návštevníci môžu uvidieť i pôvodné zrudnenie s ukážkami rúd z banskoštiavnického rudného revíru. Súčasťou prehliadkovej trasy je i podzemné jazierko.

Staré mesto a pozostatky banskej činnosti

Nad historickým jadrom Banskej Štiavnice zo severnej strany sa dvíhajú svahy vrchu Staré mesto, o ktorom sa predpokladá, že bol kolískou baníctva v tejto oblasti. Naznačujú to predovšetkým pozostatky povrchovej ťažby rúd na juhovýchodnom úbočí vrchu. Na povrch tu vychádzala bohatá rudná žila Špitáler. S troškou fantázie si možno živo predstaviť, ako sa úbočie ligotalo v slnečných lúčoch, ktoré sa odrážali od minerálov roztrúsených v rudnej žile, miestami širokej až dvadsať metrov. To sa zaslúžilo o nemecké meno Glanzenberg (Lesklý vrch). Tradičné slovenské pomenovanie vychádzalo z predstavy, že práve tu sa rozkladalo pôvodné osídlenie Banskej Štiavnice. Archeologický výskum to síce nepotvrdil, jeho výsledky však svedčia o mimoriadne živej banskej činnosti v celom areáli Starého mesta. Na mieste povrchovej ťažby sa týčia odhalené kamenné steny, zachovali sa pozostatky skúšobne na určovanie kvality rudy a hutníckej pece so zvyškami trosky. Najvyššiu časť vrchu zaberalo opevnené sídlo kráľovského úradníka, ktorý preberal od ťažiarov daň pre kráľa a uskladňoval tu vyťaženú rudu. Základy týchto objektov sú dnes sčasti zrekonštruované. Nižšie sa nachádzajú pozostatky sídliskových aj prevádzkových stavieb, kde pokračuje archeologický výskum. Po vyťažení povrchových častí žily Špitáler sa ťažba zo Starého mesta presunula na iné miesta, ale najmä sa prešlo na hlbinný spôsob dobývania.

Tajchy

Najväčším nebezpečenstvom, ktoré ohrozovalo existenciu baníctva v Banskej Štiavnici a okolí začiatkom 17. storočia, boli podzemné vody. V dôsledku efektívnosti razenia banských diel sa tieto postupne dostávali pod úroveň dedičných odvodňovacích štôlní, čo podstatne zvyšovalo náklady na čerpanie vôd. Z historických dokumentov sa dozvedáme, že napr. len v roku 1696 v hlavnom závode v Hornej Bíberovej štôlni pracovalo na odčerpávaní vôd až 600 koní a 700 robotníkov. Navrhované technické zlepšenia prinášali len čiastkové výsledky a zdalo sa, že pri daných technických možnostiach je tento problém neriešiteľný. Po zatopení baní a neúspešných pokusoch o ich oživenie nakoniec Dvorská komora vo Viedni rozhodla bane opustiť. Proti tomuto pokusu rezolútne vystúpil Matej Kornel Hell, hlavný strojmajster v hlavnom banskom závode, ktorý pripravil plán oživenia banskoštiavnického baníctva postavený na využívaní energetického potenciálu vody. Tento odvážny plán sa stretol u odborníkov s nedôverou, pretože Banská Štiavnica a okolie nemali takmer žiadne významnejšie povrchové vody, ktoré by mohli slúžiť ako zdroj energie. Panovníka, ktorému na príjmoch zo štiavnických baní veľmi záležalo, plán zaujal a svojím nariadením zrušil rozhodnutie Dvorskej komory o zastavení banskej činnosti v Banskej Štiavnici a okolí. Súčasne nariadil poskytnúť potrebné finančné prostriedky na realizáciu odvážneho plánu M. K. Hella. Tento plán spočíval vo výstavbe vodných nádrží, ktoré by akumulovali vodu na pohon čerpacích zariadení s kývavým pákovým prevodom. V rokoch 1712-1715 M. K. Hell postavil tajch Veľkú Vindšachtu, prebudoval a rozšíril tajchy Evičku a Spodnú Vindšachtu. Súčasne postavil 7 čerpacích zariadení na vodný pohon, s ktorými v krátkom čase vyčerpal všetku vodu zo zatopených baní. Pokračovateľom v práci M. K. Hella sa stal Samuel Mikovíni, ktorý sa podujal vybudovať rozsiahly vodohospodársky systém banských nádrží pozostávajúci z desiatok vodných nádrží, zberných a náhonných jarkov a vodných štôlní. Mikovíni okrem výstavby nových vodných nádrží opravil a rozšíril i mnohé už postavené nádrže.

Sitno

K najatraktívnejším prírodným celkom Banskej Štiavnice a okolia patrí vrch Sitno vysoký 1009 m. Okolitej prírode dominuje nielen ako najvyšší vrch Štiavnických vrchov, ale i ako prírodný útvar bohato dokumentujúci krásy a pestrosť živej a neživej prírody v okolí Banskej Štiavnice. Bralá na severnej strane Sitna dosahujú výšku až 50 metrov a majú tvar stĺpov, bášt a ihiel. Na Sitne a v jeho blízkom okolí sa vyskytuje veľký počet chránených druhov rastlín a živočíchov, z ktorých mnohé patria medzi ohrozené druhy. K Sitnu sa viažu i základy organizovanej turistiky na Slovensku. Overené písomné doklady svedčia o tom, že Sitniansky turistický klub existoval až pred rokom 1860. Archeologické výskumy dokazujú, že v stredoveku neďaleko vrcholu Sitna sa nachádzal menší hrad. V 17. storočí hrad vlastnil rod Koháryovcov, ktorý sa zaslúžil o postavenie rozhľadne na vrchole. Začiatkom 18. storočia hrad zničili kurucké vojská.

zdroj:

Banská Štiavnica 7x7, 2010

Marián Lichner: Banská Štiavnica, 1998

BBSK: V srdci Slovenska, 2012

Potulky Banskou Štiavnicou, 2011