- Titulka
- Čo je pamiatka UNESCO
- Pamiatky UNESCO na Slovensku
- Združenie - Slovenské dedičstvo UNESCO
- Novinky a správy
- Kalendár akcií
- Fotogaléria
- Stanovy združenia
- Propagačné materiály
- Kontakty
História
Prvá zmienka o
Bardejove pochádza z roku 1241 a tvorí ju zápis v Ipatijevskej kronike. Bardejov ležal na vtedy významnej obchodnej
ceste medzi Čiernym a Baltským morom. Bardejov vznikol zo staršej slovanskej
osady, ako vyvinutá obec s kláštorom cisterciánov je písomne doložený v
listine Bela IV. z roku 1247.
Čulý obchodný ruch urobil z malej osady v pomerne krátkom čase bohaté mesto,
ktorému venovali pozornosť všetci uhorskí panovníci. Rozsiahle privilégiá udelené kráľom Karolom
Róbertom v roku 1320 posilnili ďalší vývoj. Kráľ Ľudovít I. prikázal mesto
opevniť hradbami a baštami. Fortifikačný systém, ktorý na základe tohto
rozhodnutia vznikol, patrí dnes k najzachovalejším na Slovensku. Vďaka mnohým
ďalším právam a privilégiám sa rozvíjalo, naberalo na vážnosti, preto ho v roku
1376 povýšil kráľ Ľudovít I. na Slobodné kráľovské mesto. V roku 1402 udelil Žigmund Bardejovu právo skladu a oslobodil
bardejovských kupcov od platenia kráľovského mýta. Bardejov bol jedným z
piatich slovenských miest, ktoré začal Žigmund v roku 1405 pozývať na
snemy. Stalo sa členom zväzku piatich východoslovenských miest (Košice, Levoča,
Bardejov, Prešov, Sabinov). V rokoch 1402-1403 okupovali mesto poľské
vojská, v roku 1412 ho dal Žigmund do zálohy poľskému šľachticovi Andrejovi
Balickému. Od roku 1453 má Bardejov
aj vlastný erb, ktorý mu udelil kráľ Ladislav.
15. storočie znamenalo pre Bardejov vrchol jeho slávy a bohatstva. Obyvatelia sa živili prevažne obchodom a remeslom a už v roku 1437 tu bolo zaregistrovaných 64 rozličných remesiel. V roku 1437 mal Bardejov 517 domov a asi 3000 obyvateľov, z toho 180 remeselníkov v 64 rozličných špecializáciách. Najdôležitejším odvetvím bola výroba plátna a súkna. V roku 1424 vyrobili 240 000 lakťov plátna, v roku 1451 – 217 000, v roku 1471 – 240 000 lakťov. Mesto malo monopol na bielenie plátna, o ktorom muselo najmä v neskoršom období často bojovať s Prešovom. Tkal sa tu i barchet a rozvíjali sa ďalšie remeslá.
V 16. storočí tu nastal aj veľký rozmach vedy, kultúry a umenia, sústredený okolo mestskej humanistickej školy a Bardejov sa stal centrom vzdelanosti severovýchodného Uhorska. V meste bolo humanitné gymnázium, ktoré malo dobré meno v rámci celého Uhorska. Gymnázium pod vedením rektora Leonarda Stöckela sa stalo centrom kultúry, vzdelanosti i formovania náboženského života. Hneď po svojom nástupe na gymnázium vydal Stöckel školský organizačný a študijný poriadok pod názvom Leges scholae Bartphensis (Zákony bardejovskej školy). Tento poriadok je najstarším pedagogickým dokumentom na Slovensku. Verejnosti bola sprístupnená farská knižnica, založili sa dve kníhtlačiarne, Guttgeselova a Klöszova. Z historického hľadiska najväčšiu úlohu zohrala Guttgeselova tlačiareň, v ktorej bolo vytlačených mnoho vzácnych prác, okrem iných aj Katechizmus Martina Luthera v roku 1581. Kniha je považovaná za prvú publikáciu preloženú do vtedajšej slovenčiny. Priaznivá kultúrna klíma prispela k otvoreniu verejnej knižnice a kníhkupectva.
V 17. storočí začal hospodársky úpadok mesta. Neobišli ho bratríci, ani tökölyovskí či rákocziovskí vojaci, ani morová epidémia. Požiar, ktorý v roku 1680 založili tökölyovskí vojaci, ho takmer celé zničil. V 19.storočí sa začalo rozvíjať bankovníctvo a priemysel, aj keď v malom rozsahu. V roku 1883 bola v meste založená továreň na výrobu hračiek. Významným momentom bolo otvorenie železnice na trase Prešov – Bardejov v roku 1893. Slabý priemysel a nerozvinuté poľnohospodárstvo zapríčinili, že v okrese začala masívna vlna vysťahovalectva.
Najväčší rozvoj bol zaznamenaný po II. svetovej vojne. Rozšíril sa priemysel, školstvo, vybudovali sa nové sídliská. Veľká pozornosť sa začala venovať obnove historických pamiatok. Historické jadro mesta bolo už v 50-tych rokoch vyhlásené za Mestskú pamiatkovú rezerváciu. Najrozsiahlejšia renovácia historickej časti sa urobila v 70-tych rokoch. Za túto činnosť udelilo Medzinárodné kuratórium nadácie ICOMOS pri UNESCO mestu v roku 1986 Európsku cenu – zlatú medailu. V roku 2000 bolo historické námestie spolu s komplexom stavieb tvoriacich židovské suburbium zapísané do Zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO.
Dejiny bardejovských kúpeľov siahajú do stredoveku, i keď ich minerálne pramene boli známe omnoho skôr. Už členovia rádu cisterciánov, ktorí po tatárskych nájazdoch začali zaľudňovať opustené osady na okolí dnešného Bardejova, poznali bardejovské pramene a liečili chorých ich minerálnymi vodami. V historických listinách sa spomína, že roku 1247 daroval uhorský kráľ Belo IV. územie dnešných kúpeľov mestu Bardejovu. Vtedy bola dobrá povesť bardejovských liečivých vôd známa už v širokom okolí. Prvá určitá správa o kúpeľoch pochádza z roku 1505. Podľa nej vybudovali pri výveroch minerálnych vôd šesť kúpeľných kabín. Ďalšie podrobnejšie správy o kúpeľoch sú z roku 1777, keď pri prameňoch postavili prvý ubytovací hostinec. V roku 1787 tu arménski kupci s plátnom vybudovali nový murovaný pomerne priestranný hostinec a 12 drevených kúpeľných kabín..
O kúpele nastal väčší záujem až za vlády Márie Terézie. Začal sa čulý stavebný ruch chýr o liečivých vlastnostiach minerálnych vôd sa rýchlo rozniesol. Najlepšou reklamou pre kúpele bol pobyt dcéry rakúskeho cisára Františka I. a druhej manželky Napoleona I. Márie Lujzy. V kúpeľoch sa budovali liečebné domy, hrávalo sa divadlo, postavilo sa kasíno. Rozvoj kúpeľov pokračoval až do revolučných rokov 1848 a 1849. V roku 1895 sa tu liečila manželka cisára Františka Jozefa I., cisárovná Alžbeta. V prvej polovici 19. storočia zaznamenali Bardejovské Kúpele najväčší rozkvet. V krátkom čase sa postavil nový priestranný kúpeľný dom a niekoľko obytných budov. V tomto období sa využívalo už 13 minerálnych prameňov.
Prvá svetová vojna narušila ďalší rozvoj a prosperitu kúpeľov. Po vojne stratili nielen svojich starých zahraničných pacientov, ale aj význam. Vznik Československej republiky priviedol síce do kúpeľov nových hostí, no nie v takom počte. Stavebný ruch bol nepatrný, údržba objektov nedostatočná. Kúpele starli a nemohli úspešne obstáť v konkurencii s inými kúpeľnými mestami. Nadobúdali charakter kúpeľov prevažne miestneho významu. Obdobie druhej svetovej vojny bolo opäť obdobím stagnácie. Výstavbu liečebných, ubytovacích, spoločenských, kultúrnych a športových zariadení zaznamenali kúpele po skončení II. svetovej vojny najmä v 7O- tých a 8O – tých rokoch minulého storočia.
15. storočie znamenalo pre Bardejov vrchol jeho slávy a bohatstva. Obyvatelia sa živili prevažne obchodom a remeslom a už v roku 1437 tu bolo zaregistrovaných 64 rozličných remesiel. V roku 1437 mal Bardejov 517 domov a asi 3000 obyvateľov, z toho 180 remeselníkov v 64 rozličných špecializáciách. Najdôležitejším odvetvím bola výroba plátna a súkna. V roku 1424 vyrobili 240 000 lakťov plátna, v roku 1451 – 217 000, v roku 1471 – 240 000 lakťov. Mesto malo monopol na bielenie plátna, o ktorom muselo najmä v neskoršom období často bojovať s Prešovom. Tkal sa tu i barchet a rozvíjali sa ďalšie remeslá.
V 16. storočí tu nastal aj veľký rozmach vedy, kultúry a umenia, sústredený okolo mestskej humanistickej školy a Bardejov sa stal centrom vzdelanosti severovýchodného Uhorska. V meste bolo humanitné gymnázium, ktoré malo dobré meno v rámci celého Uhorska. Gymnázium pod vedením rektora Leonarda Stöckela sa stalo centrom kultúry, vzdelanosti i formovania náboženského života. Hneď po svojom nástupe na gymnázium vydal Stöckel školský organizačný a študijný poriadok pod názvom Leges scholae Bartphensis (Zákony bardejovskej školy). Tento poriadok je najstarším pedagogickým dokumentom na Slovensku. Verejnosti bola sprístupnená farská knižnica, založili sa dve kníhtlačiarne, Guttgeselova a Klöszova. Z historického hľadiska najväčšiu úlohu zohrala Guttgeselova tlačiareň, v ktorej bolo vytlačených mnoho vzácnych prác, okrem iných aj Katechizmus Martina Luthera v roku 1581. Kniha je považovaná za prvú publikáciu preloženú do vtedajšej slovenčiny. Priaznivá kultúrna klíma prispela k otvoreniu verejnej knižnice a kníhkupectva.
V 17. storočí začal hospodársky úpadok mesta. Neobišli ho bratríci, ani tökölyovskí či rákocziovskí vojaci, ani morová epidémia. Požiar, ktorý v roku 1680 založili tökölyovskí vojaci, ho takmer celé zničil. V 19.storočí sa začalo rozvíjať bankovníctvo a priemysel, aj keď v malom rozsahu. V roku 1883 bola v meste založená továreň na výrobu hračiek. Významným momentom bolo otvorenie železnice na trase Prešov – Bardejov v roku 1893. Slabý priemysel a nerozvinuté poľnohospodárstvo zapríčinili, že v okrese začala masívna vlna vysťahovalectva.
Najväčší rozvoj bol zaznamenaný po II. svetovej vojne. Rozšíril sa priemysel, školstvo, vybudovali sa nové sídliská. Veľká pozornosť sa začala venovať obnove historických pamiatok. Historické jadro mesta bolo už v 50-tych rokoch vyhlásené za Mestskú pamiatkovú rezerváciu. Najrozsiahlejšia renovácia historickej časti sa urobila v 70-tych rokoch. Za túto činnosť udelilo Medzinárodné kuratórium nadácie ICOMOS pri UNESCO mestu v roku 1986 Európsku cenu – zlatú medailu. V roku 2000 bolo historické námestie spolu s komplexom stavieb tvoriacich židovské suburbium zapísané do Zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO.
Dejiny bardejovských kúpeľov siahajú do stredoveku, i keď ich minerálne pramene boli známe omnoho skôr. Už členovia rádu cisterciánov, ktorí po tatárskych nájazdoch začali zaľudňovať opustené osady na okolí dnešného Bardejova, poznali bardejovské pramene a liečili chorých ich minerálnymi vodami. V historických listinách sa spomína, že roku 1247 daroval uhorský kráľ Belo IV. územie dnešných kúpeľov mestu Bardejovu. Vtedy bola dobrá povesť bardejovských liečivých vôd známa už v širokom okolí. Prvá určitá správa o kúpeľoch pochádza z roku 1505. Podľa nej vybudovali pri výveroch minerálnych vôd šesť kúpeľných kabín. Ďalšie podrobnejšie správy o kúpeľoch sú z roku 1777, keď pri prameňoch postavili prvý ubytovací hostinec. V roku 1787 tu arménski kupci s plátnom vybudovali nový murovaný pomerne priestranný hostinec a 12 drevených kúpeľných kabín..
O kúpele nastal väčší záujem až za vlády Márie Terézie. Začal sa čulý stavebný ruch chýr o liečivých vlastnostiach minerálnych vôd sa rýchlo rozniesol. Najlepšou reklamou pre kúpele bol pobyt dcéry rakúskeho cisára Františka I. a druhej manželky Napoleona I. Márie Lujzy. V kúpeľoch sa budovali liečebné domy, hrávalo sa divadlo, postavilo sa kasíno. Rozvoj kúpeľov pokračoval až do revolučných rokov 1848 a 1849. V roku 1895 sa tu liečila manželka cisára Františka Jozefa I., cisárovná Alžbeta. V prvej polovici 19. storočia zaznamenali Bardejovské Kúpele najväčší rozkvet. V krátkom čase sa postavil nový priestranný kúpeľný dom a niekoľko obytných budov. V tomto období sa využívalo už 13 minerálnych prameňov.
Prvá svetová vojna narušila ďalší rozvoj a prosperitu kúpeľov. Po vojne stratili nielen svojich starých zahraničných pacientov, ale aj význam. Vznik Československej republiky priviedol síce do kúpeľov nových hostí, no nie v takom počte. Stavebný ruch bol nepatrný, údržba objektov nedostatočná. Kúpele starli a nemohli úspešne obstáť v konkurencii s inými kúpeľnými mestami. Nadobúdali charakter kúpeľov prevažne miestneho významu. Obdobie druhej svetovej vojny bolo opäť obdobím stagnácie. Výstavbu liečebných, ubytovacích, spoločenských, kultúrnych a športových zariadení zaznamenali kúpele po skončení II. svetovej vojny najmä v 7O- tých a 8O – tých rokoch minulého storočia.