História

Archeológia predpokladá prvé stopy človeka v lokalite zo staršieho paleolitu. Osídlenie pokračovalo i v mladšej a neskorej dobe kamennej cez dobu bronzovú až do včasnej doby dejinnej. Pre Levoču ako mesto je dôležitý objav základov románskeho kostola sv. Mikuláša južne od dnešného mesta, pod polohou, ktorá nesie chotárny názov Stará Levoča. Druhé sídlisko, ktoré predchádzalo dnešnej Levoči, sa nachádzalo vo východnej časti mesta pri dnešnej Košickej bráne. Jeho centrom tiež bol románsky kostol – rotunda, ktorá tiež bola postavená v 11. storočí.
         Začiatky Levoče na dnešnom mieste so statusom mesta siahajú pravdepodobne do prvej polovice 13. storočia a súvisia s nemeckou kolonizáciou. Kolonisti z nemeckých oblastí prichádzali na Spiš už do 12. storočia a v podstatnej miere dosídľovali pomerne riedko obývané oblasti. Keďže uhorskí králi im priznali značné výsady, na ich základe premieňali staršie osady či obce na plnoprávne stredoveké mestečká so slobodným obyvateľstvom. Ich centrom sa stala práve Levoča. Ona mala najlepšie predpoklady hospodárskeho vývoja, pretože ležala na križovatke významných ciest medzinárodného obchodu. Tu sa križovala cesta spájajúca východ s oblasťami západnej, ale aj južnej Európy.
         Prvý krát je Levoča – Leucha listinne doložená v roku 1249 ako dedina v metácii (ohraničení majetkov) Jablonova vydanej kráľom Belom IV. pre spišského prepošta Mateja. V listine z roku 1263 sa spomína ešte ako dedina. V tomto období nepochybne však už pokročil mestotvorný proces, lebo od roku 1271 sa v prameňoch vždy uvádza ako mesto. V roku 1271 udelil kráľ Štefan V. kolektívne privilégium pre spišských Sasov. Týmto privilégiom Levoča získala v spoločenstve vedúce postavenie a stala sa hlavným mestom Spoločenstva spišských Sasov. Zo Spoločenstva spišských Sasov sa v priebehu 14. storočia sformovala Provincia XXIV spišských miest, do ktorej Levoča síce už nepatrila, pretože sa medzi tým stala samostatným slobodným kráľovským mestom, ale hlavným mestom uvedenej provincie ostala až do roku 1412.
         Levoča bola v stredoveku významným centrom medzinárodného obchodu. Ťažila nielen z už spomenutej polohy na križovatke významných obchodných ciest, ale aj z mnohých privilégií, ktoré jej panovníci udelili. Najvýznamnejším bolo mimoriadne rozsiahle právo skladu, ktoré dostala v roku 1321 od kráľa Karola Róberta z Anjou. V Levoči sa ešte aj v druhej polovici 16. a v 17. storočí usadzovali významní kupci z Rakúska, Sliezska, Poľska, Nemecka, ktorých rody sa dlhé storočia podieľali na správe, kultúre a rozvoji mesta.
         V Levoči bola rozšírená aj remeselná výroba. V stredoveku tu bolo 6 cechov, neskôr pribudlo ďalších 30. Mnohé z nich boli materskými cechmi veľmi širokého okolia. Známi boli súkenníci, zlatníci, cinári, kamenári a murári, garbiari, gombičkári. Mnohí remeselníci sa zapojili aj do vnútorného a medzinárodného obchodu tým, že svoje výrobky vyvážali do celej strednej a juhovýchodnej Európy.
         Levoča bola kultúrnym centrom veľmi širokého okolia. Mala slávne a veľké výročné trhy. Už v roku 1580 jej Rudolf II. dal právo na tri výročné trhy. Koncentrovali sa tu maliari a rezbári európskeho formátu. K vrcholom európskeho gotického rezbárstva a maliarstva patria práce, ktoré vznikli v rezbárskej dielni Majstra Pavla z Levoče. V nej bol zhotovený nielen najvyšší dodnes zachovaný neskorogotický oltár na svete, ale aj mnohé iné diela, roztrúsené po celom východnom a strednom Slovensku. Už pred rokom 1417 tu pôsobila vynikajúca mestská škola, vedená odborníkmi z Nemecka, Krakowa i zo Sliezska. Po protireformácii tu pôsobili vedľa seba evanjelické lýceum i katolícke gymnázium, ktoré sa udržali až do 20. storočia.
         Brewerovci okrem kníhkupectva založili v roku 1625 v Levoči aj slávnu kníhtlačiareň, v ktorej vyšla do roku 1700 väčšina kníh vydaných na celom území Slovenska. Vychádzali tu práce Jana Ámosa Komenského, Martina Luthera, učebnice nemeckých autorov, klasická literatúra.
         Stagnácia hospodárskeho vývoja a početné stavovské povstania v 17. a 18. storočí sa odrazili i na postupnom upadaní významu Levoče ako obchodného centra.
         Hospodársky život mesta zabrzdila skutočnosť, že železničná trať Košice – Bohumín mesto obišla, a preto sa priemysel od 70. rokov 19. storočia začal koncentrovať v susedných mestách ležiacich na železničnej trati, v Spišskej Novej Vsi a Poprade.