Dobšinská ľadová jaskyňa:
- Titulka
- Čo je pamiatka UNESCO
- Pamiatky UNESCO na Slovensku
- Združenie - Slovenské dedičstvo UNESCO
- Novinky a správy
- Kalendár akcií
- Fotogaléria
- Stanovy združenia
- Propagačné materiály
- Kontakty
Dobšinská ľadová jaskyňa
V austrálskom meste Cairns bol v novembri 2000
odsúhlasený projekt na rozšírenie lokality svetového prírodného dedičstva
"Jaskyne Slovenského a Aggtelekského krasu” o Dobšinskú ľadovú jaskyňu.
Nachádza sa v Slovenskom raji v Spišsko-gemerskom krase, ktorý patrí medzi
najvýznamnejšie krasové územia v strednej Európe. Leží na území Národnej
prírodnej rezervácie Stratená v Národnom parku Slovenský raj. Vchod do jaskyne
je na severnom svahu planiny Duča v nadmorskej výške 969 m.
Jej podzemné priestory zahrňujú tri vývojové úrovne. Vymodeloval ich paleotok Hnilca, ktorého vody prenikali pozdĺž tektonických porúch a medzivrstevných plôch vápencov. V období aktívnej riečnej modelácie vytváranie jaskyne súviselo s vývojom Stratenskej jaskyne, s ktorou pôvodne tvorili jednu súvislú jaskyňu. Neskôr sa jaskynné chodby prerušili rútením v priestore prepadliska Duča.
Hlavnú časť Dobšinskej ľadovej jaskyne predstavuje obrovská dutina klesajúca od vchodu do hĺbky 70 m (celkové vertikálne rozpätie jaskyne je 112 m), ktorá vznikla preborením skalných pilierov medzi hornými vývojovými úrovňami. Z väčšej časti je vyplnená ľadom, miestami až pod strop, čím je rozdelená na samostatné časti (Veľká a Malá sieň, Ruffínyho koridor a Prízemie). Čiastočne zaľadnený je Zrútený dóm, ktorého okraj zasahuje až pod prepadlisko Duča. Pôvodné oválne tvary riečnej modelácie sú takmer úplne deštruované rútením a mrazovým zvetrávaním. Zachovali sa však v horných nezaľadnených častiach jaskyne (Kvapľová a Biela sieň, Severná chodba). V dolnej časti je nezaľadnený Suchý dóm a Kvapľová pivnica. V nezaľadnených častiach sa vyskytujú aj stalagmity, stalaktity a niektoré iné formy sintrovej výplne.
Podmienky pre zaľadnenie vznikli pravdepodobne v stredných štvrtohorách po zrútení stropov medzi Dobšinskou ľadovou jaskyňou a Stratenskou jaskyňou, čím jaskyňa nadobudla vrecovitý charakter so stagnáciou studeného vzduchu. Ľadová výplň sa vyskytuje vo forme podlahového ľadu, ľadopádov, ľadových stalagmitov a stĺpov. Zaľadnená plocha je vyše 9750 m2, objem ľadu vyše 110 100 m3. Najväčšia hrúbka ľadu 26,5 m je vo Veľkej sieni. Podlahový ľad sa vyznačuje vrstevnatosťou. Na styku s horninovým podložím nastáva úbytok ľadu odtápaním. Plynulá výmena ľadovej výplne trvá údajne 5000 až 7500 rokov. Ľad sa pomaly pohybuje od vchodu, Malej a Veľkej siene smerom do Prízemia a Ruffinyho koridoru (2 až 4 cm za rok).
Dobšinská ľadová jaskyňa patrí medzi najvýznamnejšie ľadové jaskyne na svete, čo v Európe zvýrazňuje jej poloha mimo alpskej oblasti (podzemný ľadovec je vo výške iba 920 až 950 m n. m.). Rumunská jaskyňa Scarisoara vo Východných Karpatoch sa nachádza v nadmorskej výške 1150 m. Najvýznamnejšie zaľadnené jaskyne v Alpách, ktoré sa nachádzajú v Rakúsku, sú vo vyšších horských až vysokohorských polohách. Vchody do jaskyne Rieseneishöhle sú vo výške 1420 a 1450 m n. m., vchod do jaskyne Eisriesenwelt je vo výške 1650 m n. m.
Teplota vzduchu v zaľadnenej Veľkej sieni je -3,9 až +0,2 °C, relatívna vlhkosť 75 až 90 %. Teplota vzduchu v spodných častiach jaskyne zostáva celý rok pod bodom mrazu. Teplota vzduchu v nezaľadnených častiach je +0,8 až +3,5 °C, relatívna vlhkosť 85 až 98 %.
Dobšinská ľadová jaskyňa predstavuje najvýznamnejšie zimovisko netopiera fúzatého (Myotis mystacinus) a netopiera Brandtovho (Myotis brandti) v strednej Európe. Z ostatných druhov sa zdržujú najmä netopier obyčajný (Myotis myotis), netopier ostrouchý (Myotis blythi), večernica severská (Eptesicus nilssoni) a ucháč svetlý (Plecotus auritus). Doteraz sa v jaskyni zistilo 12 druhov netopierov. Z bezstavovcov je opísaný chvostoskok Hypogastrura crassaegranulata dobsinensis.
Dobšinská ľadová jaskyňa je známa aj bohatou históriou, ktorá zodpovedá značnému záujmu verejnosti o túto unikátnu jaskyňu od jej objavenia. Hoci otvor do jaskyne pod názvom "ľadová diera” bol známy oddávna, do podzemia zostúpil až E. Ruffiny v sprievode G. Langa, A. Megu a F. Fehéra v roku 1870. Zásluhou mesta Dobšiná ju sprístupnili už roku 1871. Pokusy s elektrickým osvetlením jaskyne sa začali v roku 1881. Osvetlenie Bunsenovými horákmi sa zaviedlo v roku 1882, riadne elektrické osvetlenie v roku 1887. Patrí medzi prvé elektricky osvetlené jaskyne na svete.
Prvý plán jaskyne od E. Ruffinyho je z roku 1871. Prvé klimatické pozorovania vykonal F. Fehér v rokoch 1870–1871. V roku 1873 z poverenia Uhorskej kráľovskej prírodovedeckej spoločnosti jaskyňu skúmal J. A. Krenner. V roku 1878 E. J. Pelech publikoval o jaskyni štúdiu, ktorá vyšla o rok neskôr aj v Londýne.
Jaskyňu navštívili mnohé významné osobnosti – princ August von Sachsen Gotha so sprievodom, J. Petzval, K. Siegmeth, srbský kráľ Milan I., P. O. Hviezdoslav, S. H. Vajanský, M. Jókai, výprava francúzskych umelcov so staviteľom Suezského prieplavu F. Lessepsom, bulharský cár Ferdinand I., polárny bádateľ F. Nansen a i. V roku 1890 sa vo Veľkej sieni konal koncert na počesť Karola Ľudovíta Habsburského. V roku 1893 sa uskutočnilo prvé letné korčuľovanie.
V rokoch 1911–1918 klimatický výskum vykonávali pracovníci Uhorského meteorologického ústavu pod vedením L. Steinera. V medzivojnovom období prieskum a pozorovania jaskyne vykonával Karpatský spolok, čiastočne i skupina pre jaskyniarstvo Sekcie VDT v Brne.
V roku 1947 objavili nezaľadnené časti (Kvapľová sieň, Severná chodba a Biela sieň). V rokoch 1950–1956 jaskyňu skúmal A. Droppa. V rokoch 1953–1954 Turista, n. p., vykonal generálnu opravu prehliadkovej trasy, elektrického osvetlenia a ochranárske opatrenia po objavení nezaľadnených častí. Z dôvodu ochrany jaskyne sa klimatické pozorovania obnovili v rokoch 1950–1965. Pokračovali aj v rokoch 1976–1985, pričom sa začali sledovať aj prírastky o pohyby ľadu. Pri ochrane a prevádzke tejto unikátnej jaskyne treba priebežne aplikovať výsledky vedeckého výskumu a pozorovaní režimu a intenzity prírodných procesov súvisiacich s tvorbou a dynamikou ľadovej výplne.
Od roku 1970 prevádzku jaskyne zabezpečuje Správa slovenských jaskýň. V roku 1979 jaskyňu vyhlásili za chránený prírodný výtvor, v roku 1996 za národnú prírodnú pamiatku. Ako náučná lokalita je pre verejnosť otvorená od 15. 5. do 30. 9. (4,5 mesiaca). Sprístupnených je 475 m s výškovým rozdielom -43 m.
Keďže Dobšinská ľadová jaskyňa je genetickou súčasťou rozsiahleho jaskynného systému v masíve Duče, do svetového prírodného dedičstva bola zaradená spolu so Stratenskou jaskyňou a jaskyňou Psie diery. Tieto dve speleologicky prepojené jaskyne tvoria druhý najdlhší jaskynný systém na Slovensku, ktorý meria 21 779 m. Navyše Dobšinská ľadová jaskyňa meria 1483 m. Úvahy o jej speleologickom prepojení so Stratenskou jaskyňou sa nerealizovali z ochranárskych dôvodov, aby sa nenarušili speleoklimatické pomery.
Stratenská jaskyňa. Nachádza sa na planine Duča v Slovenskom raji. Spolu s prepojenou jaskyňou Psie diery dosahuje dĺžku 21 987 m. Vytvorená je v druhohorných strednotriasových svetlých steinmalských a wettersteinských vápencoch stratenského príkrovu
Stratenská jaskyňa vyniká najmä mohutnosťou podzemných priestorov. Rozprávkový dóm s objemom 79 017 m3 je najväčším jaskynným priestorom na Slovensku. Kalcitovú sintrovú výzdobu tvoria brčká i väčšie stalaktity a záclony, najmä však kopovité, kuželovité, pagodovité a palicovité stalagmity. Vyskytujú sa aj kaskádovité a iné jazerné sintrové útvary. Vzácne sú jaskynné perly tvaru pologule (hemisféroidy), aragonitové kryštalické výrastky, kvapľové excentriká a sadrovec. Z jaskynných jazier je najväčšie Stalagmitové jazero s plochou 320 m2. Doteraz sa v jaskyni zistilo 14 druhov netopierov, z ktorých dominuje netopier obyčajný (Myotis myotis) a podkovár malý (Rhinolophus hipposideros).
V jaskyni Psie diery, ktorá tvorí južnú časť systému Stratenskej jaskyne, je najbohatšie nálezisko kostí jaskynného medveďa (Ursus spelaeus Rösenmüller et Heinroth, 1793) na Slovensku. Nálezy kostí sú staré 15 490 až 17 530 rokov. Jaskyňa predstavuje významnú paleontologickú lokalitu.
Stratenskú jaskyňu objavili V. Košel a J. Volek v roku 1972. Jaskyňu Psie diery so Stratenskou jaskyňou prepojili v roku 1994. Dlhoročný speleologický prieskum a výskum systému Stratenskej jaskyne vykonávajú jaskyniari zo Spišskej Novej Vsi.
Jej podzemné priestory zahrňujú tri vývojové úrovne. Vymodeloval ich paleotok Hnilca, ktorého vody prenikali pozdĺž tektonických porúch a medzivrstevných plôch vápencov. V období aktívnej riečnej modelácie vytváranie jaskyne súviselo s vývojom Stratenskej jaskyne, s ktorou pôvodne tvorili jednu súvislú jaskyňu. Neskôr sa jaskynné chodby prerušili rútením v priestore prepadliska Duča.
Hlavnú časť Dobšinskej ľadovej jaskyne predstavuje obrovská dutina klesajúca od vchodu do hĺbky 70 m (celkové vertikálne rozpätie jaskyne je 112 m), ktorá vznikla preborením skalných pilierov medzi hornými vývojovými úrovňami. Z väčšej časti je vyplnená ľadom, miestami až pod strop, čím je rozdelená na samostatné časti (Veľká a Malá sieň, Ruffínyho koridor a Prízemie). Čiastočne zaľadnený je Zrútený dóm, ktorého okraj zasahuje až pod prepadlisko Duča. Pôvodné oválne tvary riečnej modelácie sú takmer úplne deštruované rútením a mrazovým zvetrávaním. Zachovali sa však v horných nezaľadnených častiach jaskyne (Kvapľová a Biela sieň, Severná chodba). V dolnej časti je nezaľadnený Suchý dóm a Kvapľová pivnica. V nezaľadnených častiach sa vyskytujú aj stalagmity, stalaktity a niektoré iné formy sintrovej výplne.
Podmienky pre zaľadnenie vznikli pravdepodobne v stredných štvrtohorách po zrútení stropov medzi Dobšinskou ľadovou jaskyňou a Stratenskou jaskyňou, čím jaskyňa nadobudla vrecovitý charakter so stagnáciou studeného vzduchu. Ľadová výplň sa vyskytuje vo forme podlahového ľadu, ľadopádov, ľadových stalagmitov a stĺpov. Zaľadnená plocha je vyše 9750 m2, objem ľadu vyše 110 100 m3. Najväčšia hrúbka ľadu 26,5 m je vo Veľkej sieni. Podlahový ľad sa vyznačuje vrstevnatosťou. Na styku s horninovým podložím nastáva úbytok ľadu odtápaním. Plynulá výmena ľadovej výplne trvá údajne 5000 až 7500 rokov. Ľad sa pomaly pohybuje od vchodu, Malej a Veľkej siene smerom do Prízemia a Ruffinyho koridoru (2 až 4 cm za rok).
Dobšinská ľadová jaskyňa patrí medzi najvýznamnejšie ľadové jaskyne na svete, čo v Európe zvýrazňuje jej poloha mimo alpskej oblasti (podzemný ľadovec je vo výške iba 920 až 950 m n. m.). Rumunská jaskyňa Scarisoara vo Východných Karpatoch sa nachádza v nadmorskej výške 1150 m. Najvýznamnejšie zaľadnené jaskyne v Alpách, ktoré sa nachádzajú v Rakúsku, sú vo vyšších horských až vysokohorských polohách. Vchody do jaskyne Rieseneishöhle sú vo výške 1420 a 1450 m n. m., vchod do jaskyne Eisriesenwelt je vo výške 1650 m n. m.
Teplota vzduchu v zaľadnenej Veľkej sieni je -3,9 až +0,2 °C, relatívna vlhkosť 75 až 90 %. Teplota vzduchu v spodných častiach jaskyne zostáva celý rok pod bodom mrazu. Teplota vzduchu v nezaľadnených častiach je +0,8 až +3,5 °C, relatívna vlhkosť 85 až 98 %.
Dobšinská ľadová jaskyňa predstavuje najvýznamnejšie zimovisko netopiera fúzatého (Myotis mystacinus) a netopiera Brandtovho (Myotis brandti) v strednej Európe. Z ostatných druhov sa zdržujú najmä netopier obyčajný (Myotis myotis), netopier ostrouchý (Myotis blythi), večernica severská (Eptesicus nilssoni) a ucháč svetlý (Plecotus auritus). Doteraz sa v jaskyni zistilo 12 druhov netopierov. Z bezstavovcov je opísaný chvostoskok Hypogastrura crassaegranulata dobsinensis.
Dobšinská ľadová jaskyňa je známa aj bohatou históriou, ktorá zodpovedá značnému záujmu verejnosti o túto unikátnu jaskyňu od jej objavenia. Hoci otvor do jaskyne pod názvom "ľadová diera” bol známy oddávna, do podzemia zostúpil až E. Ruffiny v sprievode G. Langa, A. Megu a F. Fehéra v roku 1870. Zásluhou mesta Dobšiná ju sprístupnili už roku 1871. Pokusy s elektrickým osvetlením jaskyne sa začali v roku 1881. Osvetlenie Bunsenovými horákmi sa zaviedlo v roku 1882, riadne elektrické osvetlenie v roku 1887. Patrí medzi prvé elektricky osvetlené jaskyne na svete.
Prvý plán jaskyne od E. Ruffinyho je z roku 1871. Prvé klimatické pozorovania vykonal F. Fehér v rokoch 1870–1871. V roku 1873 z poverenia Uhorskej kráľovskej prírodovedeckej spoločnosti jaskyňu skúmal J. A. Krenner. V roku 1878 E. J. Pelech publikoval o jaskyni štúdiu, ktorá vyšla o rok neskôr aj v Londýne.
Jaskyňu navštívili mnohé významné osobnosti – princ August von Sachsen Gotha so sprievodom, J. Petzval, K. Siegmeth, srbský kráľ Milan I., P. O. Hviezdoslav, S. H. Vajanský, M. Jókai, výprava francúzskych umelcov so staviteľom Suezského prieplavu F. Lessepsom, bulharský cár Ferdinand I., polárny bádateľ F. Nansen a i. V roku 1890 sa vo Veľkej sieni konal koncert na počesť Karola Ľudovíta Habsburského. V roku 1893 sa uskutočnilo prvé letné korčuľovanie.
V rokoch 1911–1918 klimatický výskum vykonávali pracovníci Uhorského meteorologického ústavu pod vedením L. Steinera. V medzivojnovom období prieskum a pozorovania jaskyne vykonával Karpatský spolok, čiastočne i skupina pre jaskyniarstvo Sekcie VDT v Brne.
V roku 1947 objavili nezaľadnené časti (Kvapľová sieň, Severná chodba a Biela sieň). V rokoch 1950–1956 jaskyňu skúmal A. Droppa. V rokoch 1953–1954 Turista, n. p., vykonal generálnu opravu prehliadkovej trasy, elektrického osvetlenia a ochranárske opatrenia po objavení nezaľadnených častí. Z dôvodu ochrany jaskyne sa klimatické pozorovania obnovili v rokoch 1950–1965. Pokračovali aj v rokoch 1976–1985, pričom sa začali sledovať aj prírastky o pohyby ľadu. Pri ochrane a prevádzke tejto unikátnej jaskyne treba priebežne aplikovať výsledky vedeckého výskumu a pozorovaní režimu a intenzity prírodných procesov súvisiacich s tvorbou a dynamikou ľadovej výplne.
Od roku 1970 prevádzku jaskyne zabezpečuje Správa slovenských jaskýň. V roku 1979 jaskyňu vyhlásili za chránený prírodný výtvor, v roku 1996 za národnú prírodnú pamiatku. Ako náučná lokalita je pre verejnosť otvorená od 15. 5. do 30. 9. (4,5 mesiaca). Sprístupnených je 475 m s výškovým rozdielom -43 m.
Keďže Dobšinská ľadová jaskyňa je genetickou súčasťou rozsiahleho jaskynného systému v masíve Duče, do svetového prírodného dedičstva bola zaradená spolu so Stratenskou jaskyňou a jaskyňou Psie diery. Tieto dve speleologicky prepojené jaskyne tvoria druhý najdlhší jaskynný systém na Slovensku, ktorý meria 21 779 m. Navyše Dobšinská ľadová jaskyňa meria 1483 m. Úvahy o jej speleologickom prepojení so Stratenskou jaskyňou sa nerealizovali z ochranárskych dôvodov, aby sa nenarušili speleoklimatické pomery.
Stratenská jaskyňa. Nachádza sa na planine Duča v Slovenskom raji. Spolu s prepojenou jaskyňou Psie diery dosahuje dĺžku 21 987 m. Vytvorená je v druhohorných strednotriasových svetlých steinmalských a wettersteinských vápencoch stratenského príkrovu
Stratenská jaskyňa vyniká najmä mohutnosťou podzemných priestorov. Rozprávkový dóm s objemom 79 017 m3 je najväčším jaskynným priestorom na Slovensku. Kalcitovú sintrovú výzdobu tvoria brčká i väčšie stalaktity a záclony, najmä však kopovité, kuželovité, pagodovité a palicovité stalagmity. Vyskytujú sa aj kaskádovité a iné jazerné sintrové útvary. Vzácne sú jaskynné perly tvaru pologule (hemisféroidy), aragonitové kryštalické výrastky, kvapľové excentriká a sadrovec. Z jaskynných jazier je najväčšie Stalagmitové jazero s plochou 320 m2. Doteraz sa v jaskyni zistilo 14 druhov netopierov, z ktorých dominuje netopier obyčajný (Myotis myotis) a podkovár malý (Rhinolophus hipposideros).
V jaskyni Psie diery, ktorá tvorí južnú časť systému Stratenskej jaskyne, je najbohatšie nálezisko kostí jaskynného medveďa (Ursus spelaeus Rösenmüller et Heinroth, 1793) na Slovensku. Nálezy kostí sú staré 15 490 až 17 530 rokov. Jaskyňa predstavuje významnú paleontologickú lokalitu.
Stratenskú jaskyňu objavili V. Košel a J. Volek v roku 1972. Jaskyňu Psie diery so Stratenskou jaskyňou prepojili v roku 1994. Dlhoročný speleologický prieskum a výskum systému Stratenskej jaskyne vykonávajú jaskyniari zo Spišskej Novej Vsi.