Jaskyne a lokality svetového dedičstva
Domica
Nachádza sa na juhozápadnom okraji
Silickej planiny, 10 km
juhovýchodne od Plešivca, v blízkosti štátnej hranice s Maďarskou republikou.
Vchod je v nadmorskej výške 339
m. Územie nad jaskyňou tvorí Národná prírodná rezervácia
Domické škrapy. Jaskyňa je vytvorená v strednotriasových svetlých
wettersteinských vápencoch koróziou a eróziou podzemných tokov Styxu a
Domického potoka v troch vývojových úrovniach. Dosahuje dĺžku 5358 m. Dominujú
horizontálne oválne chodby so stropnými korytami. Z bohatej sintrovej výplne sú
typické štíty a bubny, kaskádové jazierka, cibuľovité stalaktity a pagodovité
stalagmity. Nálezisko kostí jaskynného medveďa (Ursus spelaeus).
Najvýznamnejšie jaskynné nálezisko bukovohorskej kultúry
z neolitu (4000 rokov pred n. l.). Na viacerých miestach sa našli kolové jamy
obytných objektov a ohniská. Rôznorodé nálezy poukazujú na výrobu keramiky a
tkanín v jaskyni. Hladidlá, šidlá, šípy, hrebeň, udica a iné predmety
reprezentujú vrchol neolitického opracúvania kostí. Zadné časti jaskyne boli
pravdepodobne kultovými miestami, kde sa zachovali kresby uhľom. Unikátny je
nález hrotu oštepu zo starej doby kamennej (szeletién) spred 35 000 rokov. Stará Domica bola známa oddávna. Pokračovanie jaskynných
priestorov objavil J. Majko v roku 1926. Jaskyňa je sprístupnená od roku 1932,
vrátane podzemnej plavby. V súčasnosti prevádzkované sprístupnené časti merajú
1315 m, z toho plavba 140 m.
Čertova diera
Najzápadnejšia časť
jaskynného systému, neďaleko okrajových ponorných závrtov. Od vchodu v
nadmorskej výške 375 m podzemné priestory klesajú k podzemnému riečisku Styxu.
Zo sintrovej výplne upútajú najmä palicovité stalagmity. Ľahko prístupné
vstupné časti jaskyne sú známe oddávna. L. Bartolomeides písal o jaskyni už v
roku 1801. Spojenie Domice s Čertovou dierou dokázal J. Majko v roku
1929. Tvoria jednotný genetický celok s jaskyňou Baradla v Maďarskej republike
v celkovej dĺžke asi 25 km. V slovenskej časti jaskynného systému sa zistilo 16
druhov netopierov. Dominantný je podkovár južný (Rhinolophus euryale),
ktorý vytvára najpočetnejšiu kolóniu na Slovensku.
Gombasecká jaskyňa
Nachádza sa na západnom úpätí Silickej
planiny v kaňone Slanej medzi Rožňavou a Plešivcom. Vchod je v nadmorskej výške
250 m. Vytvorená je v strednotriasových svetlých
wettersteinských vápencoch koróziou a eróziou Čierneho potoka a jeho prítokov v
dvoch vývojových úrovniach. Dĺžka výverovej jaskyne je 1525 m. Vyniká
unikátnymi tenkými sintrovými brčkami, ktoré dosahujú dĺžku až 3 m. Vyskytujú
sa aj iné formy stalaktitov, stalagmity, rôzne sintrové náteky a kôry. Spodnými
časťami jaskyne preteká Čierny potok, ktorý vystupuje na povrch Čiernou
vyvieračkou pod vchodom do jaskyne. Čierny potok priteká zo Silickej ľadnice. Obe
jaskyne oddeľuje doteraz neznámy úsek podzemných priestorov. Gombaseckú jaskyňu objavili v roku 1951 rožňavskí
jaskyniari združení v Slovenskej speleologickej spoločnosti. Do podzemia
prenikli cez Čiernu vyvieračku. Jaskyňa je sprístupnená od roku 1955 v dĺžke
285 m. V roku 1968 sa ako prvá jaskyňa na Slovensku začala využívať na
speleoterapiu.
Silická ľadnica
Jedna z
najvýznamnejších prírodných pororuhodností Silickej planiny v Slovenskom krase.
Nachádza sa na Silickej planine, 2 km západne od obce Silica. Ústie vstupnej
korózno-rútivej priepasti je v nadmorskej výške 503 m. Dolné prevažne
horizontálne časti vytvoril podzemný tok Čierneho potoka. Do Archeologického
dómu prenikol J. Majko v roku 1931. Pokračovanie podzemných priestorov pozdĺž
Čierneho potoka objavili českí speleopotápači v roku 1988. Jaskyňa je dlhá 1100
m a hlboká 110 m, vytvorená je v druhohorných strednotriasových svetlých
wettersteinských vápencoch silického príkrovu. Vody Čierneho potoka zo Silickej
ľadnice tečú do Gombaseckej jaskyne.
Horná
priepasťovitá časť Silickej ľadnice je čiastočne zaľadnená. Po zarútení
prechodu do dolných častí sa vytvoril uzavretý depresný priestor s kumuláciou
studeného vzduchu a tvorbou ľadu. Následkom je i inverzia flóry a fauny.
Najnižšie situovaná klasická ľadová jaskyňa do 50° severnej zemepisnej šírky
mierneho klimatického pásma. V zimnom období sa v jaskyni zistili 3
druhy netopierov, z ktorých je vzácny netopier riasnatý (Myotis nattereri).
Pred zaľadnením jaskyňa bola viackrát osídlená. Archeologické
nálezy sa datujú do neolitu, doby bronzovej a laténskej. Nájdené uhlíky z
ohnísk poukazujú na možné mladopaleolitické osídlenie. Nákres jaskyne od J.
Buchholtza je z roku 1719. Zásluhou M. Bela sa jaskyňa spomína už v opise
Turnianskej stolice z roku 1744. Do vstupnej portálovej časti jaskyne vedie odbočka zo
značkovaného turistického chodníka. Z upravenej terasy návštevníci môžu
nazrieť do chladného útrobia jaskyne, pričom uvidia aj menšie útvary ľadovej
výplne. Pohyb mimo chodníka a terasy je zakázaný a nebezpečný.
Jasovská jaskyňa
Nachádza sa v Medzevskej pahorkatine na východnom
okraji Jasovskej planiny pri obci Jasov. Leží v Národnej prírodnej rezervácii
Jasovské dubiny. Vchod je v nadmorskej výške 257 m.
Vytvorená je v strednotriasových sivých
gutensteinských vápencoch a svetlých steinalmských vápencoch a dolomitoch
bývalým ponorným tokom Bodvy v piatich vývojových úrovniach. Najnižšia úroveň
vykazuje znaky korózie pomaly prúdiacich až stagnujúcich podzemných vôd.
Dosahuje dĺžku 2811 m a vertikálne rozpätie 55 m. Z rôznych tvarov riečnej
modelácie sú najvýraznejšie stropné korytá. Bohatú sintrovú výplň zastupujú
pagodovité stalagmity, stalagnáty, štíty, bubny, brčká a iné formy. Nálezisko
kostí jaskynného medveďa (Ursus spelaeus) a jaskynnej hyeny (Crocuta
spelaea). V jaskyni sa zistilo 19 druhov netopierov. Patrí medzi
najvýznamnejšie zimoviská podkovárov veľkých (Rhinolophus ferrumequinum)
na Slovensku. Osídlenie jaskýň Jasovskej skaly sa datuje do
neolitu (bukovohorská kultúra), doby bronzovej, halštatskej a rímskej.
Ojedinelé archeologické nálezy poukazujú aj na možné krátkodobé paleolitické
osídlenie.
Jaskyňu pravdepodobne objavil niektorý z mníchov
neďalekého premonštrátskeho kláštora. O jej existencii sa vedelo už začiatkom
13. storočia. Najstarší nápis je z roku 1452. Jaskyňu sprístupnili už v roku
1846. Po úpravách sa pre širšiu verejnosť otvorila opäť v roku 1924.
Sprístupnená je v dĺžke 550 m. Od roku 1995 sa v jaskyni vykonávajú liečebné
speleoklimatické pobyty.
Ochtinská aragonitová jaskyňa
Nachádza sa v Ochtinskom kryptokrase v Revúckej
vrchovine, v masíve Hrádku medzi Jelšavou a Štítnikom. Unikátny prírodný jav
podzemného krasu, ktorý púta pozornosť bohatosťou a rôznorodosťou aragonitovej
výplne i svojráznou genézou jaskynných priestorov. Jaskyňa je vytvorená v šošovke prvohorných
kryštalických vápencov (spodný devón, prípadne vrchný silúr) v devónskych
fylitoch. Časť vápencov bola koncom druhohôr hydrotermálne premenená na
ankerity a siderity. Presakujúce atmosférické vody pozdĺž tektonických porúch
spôsobili ich zvetrávanie a vznik okrov. Rudná mineralizácia okolitých hornín
(hlavne pyrit) pravdepodobne ovplyvnila ich chemizmus a agresivitu. Prvotné
podzemné priestory boli zaplavené, nepravidelné výklenky a kupoly vznikli konvekciou
vody. Poklesom hladiny stagnujúcich vôd zodpovedajú ploché zarovnané stropy a
úrovňové zárezy na stenách. Dĺžka jaskyne je 300 m.
Bohatá aragonitová výplň vznikla za špecifických
hydrochemických a klimatických pomerov v uzavretých podzemných priestoroch.
Vyskytuje sa v obličkovitej, ihlicovitej a špirálovitej forme. Aragonit sa
tvorí aj v súčasnosti.
Jaskyňu náhodne objavili M. Cangár a J. Prošek v
roku 1954 pri razení geologickej prieskumnej štôlne Kapusta. Pre verejnosť je
od roku 1972 sprístupnených je 230 m.
Krásnohorská jaskyňa
Výverová jaskyňa s podzemným
vodným tokom na severnom úpätí Silickej planiny pri obci Krásnohorská Dlhá
Lúka. Objavili ju rožňavskí jaskyniari vedení Š. Rodom v roku 1964, ktorí
prenikli do podzemia cez vyvieračku Buzgó. Dosahuje dĺžku 1355 m. V podzemí
dominuje stalagmit vysoký 32,7 m s priemerom základne 12 m. Z ostatných foriem
sintrovej výplne sú pozoruhodné pizolity rôznorodých tvarov a jaskynné perly. V
zadných častiach jaskyne sú rozsiahle vodné sifóny.
Hrušovská jaskyňa
Situovaná
na východnom úpätí Silickej planiny pri obci Hrušov. Jaskyňu objavili R. Boroš
a T. Lazár v roku 1978. Do podzemia prenikli cez hornú chodbu
vyvieračky Eveteš, ktorá býva občasne zaplavovaná. Výverovú jaskyňu vytvoril
podzemný vodný tok v druhohorných strednotriasových svetlých
wettersteinských vápencoch silického príkrovu v troch vývojových
úrovniach. Jaskyňu tvoria prevažne riečne modelované chodby, ktoré miestami
prechádzajú do menších siení i väčších rútivých dómov. Dĺžka jaskyne je
780 m.
Zo bohatej sintrovej výplne sú pozoruhodné najmä
excentrické veľkokryštalické útvary kalcitu, ako aj z podlahy vyrastajúci
mohutný sintrový štít. Zastúpené sú aj stalaktity, stalagmity, sintrové záclony
a iné rozličné náteky. Na podzemnom vodnom toku sú miestami kaskády a
vodopády. V jaskyni sa doteraz zistili 4 druhy netopierov, z ktorých
najpočetnejší je podkovár veľký (Rhinolophus
ferrumequinum) a podkovár južný (Rhinolophus
euryale).
Jaskyňa Skalistého
potoka
Jaskyňa sa nachádza sa na južnom úpätí Jasovskej planiny. Jej
podzemné priestory sa tiahnu od rovnomennej vyvieračky až k obci Háj.
V roku 1968 pozdĺž povodňového výveru podzemných vôd vyrazili štôlňu,
pričom sa odkryli voľné priestory jaskyne končiace sa vodným sifónom. Prvé vodné
sifóny prekonal J. Kucharovič v roku 1982. Rozsiahle priestory pozdĺž
podzemného vodného toku s početnou sústavou sifónov a jazier, ako aj vzostupnú
jaskynnú vetvu s prejami a vodopádmi postupne objavovali a zamerali
speleopotápači vedení Z. Hochmuthom a D. Hutňanom v rokoch 1986 –
2000. Jaskyňa dosahuje dĺžku 5855 m a vertikálne prevýšenie 317
m. Vytvorená je v druhohorných strednotriasových svetlých wettersteinských
vápencoch silického príkrovu. Tvorí ju najmä hlavná horizontálna spodná chodba
s mnohými vodnými sifónmi a podzemnými jazerami, ktorá sa tiahne
popod úpätie svahu planiny smerom do Hájskej doliny. Koncové časti jaskyne sa
nachádzajú takmer pod okrajom obce Háj. Výraznú bočnú vetvu jaskyne tvorí
stúpajúca riečne modelovaná chodba, ktorý sa začína asi 830 m od vchodu (za 20.
sifónom) a severným smerom vedie stupňovito nahor až tesne pod vrcholovú časť planiny. Do jaskyne
prenikajú aj vody z neďalekej Kunej priepasti, avšak pozdĺž tohto prítoku
sa jaskynné priestory zatiaľ neobjavili. Jaskyňa Skalistý potok je najdlhšou a najhlbšou
jaskyňou Jasovskej planiny i celého Slovenského krasu. Ide doteraz
najväčší objav speleopotápačov na Slovensku, ktorí postupne prekonali 22
vodných sifónov.
Kunia priepasť
Situovaná na južnom
okraji Jasovskej planiny, severne od Turnianskeho Podhradia. Vytvorená je
v druhohorných strednotriasových svetlých wettersteinských vápencoch
silického príkrovu. Dosahuje dĺžku 813 m a hĺbku 203 m. Prvé správy
o existencii priepasti sú od G. Stibrányiho st. z roku 1947. V roku
1953 prenikol do hĺbky 52 m. Hlavné spodné časti priepasti objavili košickí
jaskyniari v roku 1986. Sústava stupňovitých priepastí ústi na spodné
horizontálne úseky chodieb. Pod Veľkonočnou studňou sa v hĺbke 150 m
objavuje podzemný vodný tok, ktorý vytvára niekoľko vodopádov a kaskád. Veľkým
vodopádom sa vody rútia do hĺbky 23 m. Vody z Kunej priepasti prenikajú
cez neznáme priestory do jaskyne Skalistý potok a rovnomennej vyvieračky
na úpätí Jasovskej planiny. Zo sintrovej výplne Kunej priepasti upútajú najmä
brčká, stalagmity, záclony, kaskádové hrádze a jazerné leknovité tvary.
Drienovská
jaskyňa
Situovaná na južnom okraji Jasovskej planiny, severne od obce
Drienovec pri ústi doliny Miglinc. Predstavuje výverovú riečnu jaskyňu
vytvorenú v druhohorných strednotriasových svetlých wettersteinských
vápencoch silického príkrovu, miestami aj v ich zbrekciovaných polohách či
v polohách vápencových zlepencov. Podzemný tok preteká dolnými časťami
jaskyne, pričom na niektorých miestach vytvára podzemné jazerá, kaskády i menšie
vodopády. Na výraznú riečnu modeláciu poukazujú stropné i bočné korytá, ako aj
podlahové riečiskové zárezy a vyhĺbeniny. Chodbu riečiska miestami zdobia
sintrové záclony, stalaktity, stalagmity i stalagnáty. Horné časti jaskyne
tvoria mohutné dómovité priestory rútivého charakteru. Jaskyňa je vytvorená
v štyroch vývojových úrovniach. Jej dĺžka je 1348 m, výškový rozdiel 85 m.
V horných častiach jaskyne je pozoruhodný výskyt kôr
kryštalického sadrovca a drúz kalcitu s kryštálmi veľkými 9 až 12 cm, ojedinele
až 15 cm. Zaujímavými formami sintrovej výplne sú pizolitové, koralovité a
kríčkovité útvary, pôvodne vytvorené z priezračného aragonitu, miestami
rekryštalizovaného na kalcit. V zimnom období sa v jaskyni doteraz zistilo až 13
druhov netopierov. Medzi pravidelne vyskytujúce a najpočetnejšie druhy patrí
podkovár južný (Rhinolophus euryale),
podkovár veľký (Rhinolophus ferrumequinum),
netopier obyčajný (Myotis myotis) a
večernica malá (Pipistrellus pipistrellus).
V letnom období sa tu zdržiava kolónia netopiera obyčajného (Myotis myotis) a lietavca sťahovavého (Miniopterus schreibersii). Jaskyňu údajne objavili v druhej polovici 19. storočia
odstránením sutinového kužeľa pri vyvieračke. Horné časti jaskyne preskúmali
košickí jaskyniari v roku 1984, pričom tu našli stopy starších, avšak
neznámych objaviteľov. Ďalšie pokračovanie jaskyne za závalom v Stratenom
dóme našli košickí jaskyniari v roku 1985. V jaskyni sa našli aj
archeologické nálezy, ktoré pochádzajú z neolitu (bukovohorská kultúra) a doby
bronzovej (pilinská kultúra).
Diviačia
priepasť
Nachádza sa pri východnom okraji Plešivskej planiny, západne od
obce Vidová. Dosahuje hĺbku 123 m a predstavuje najhlbšiu priepasť Plešivskej
planiny. V roku 1964 z bývalého dna v hĺbke 38 m M. Erdös a V.
Lysenko prenikli do nižších častí priepasti. Vytvorená je pozdĺž výrazných
strmých až zvislých tektonických porúch v druhohorných strednotriasových
svetlých wettersteinských vápencoch silického príkrovu. Priepasť tvorí sústava
striedajúcich sa koróznych komínovitých a rútených dómovitých priestorov,
ktoré dekoruje bohatá a rozmanitá sintrová výzdoba. Do hĺbky 36 m sa vytvorili biele až sivobiele sintrové
vodopády a záclony. V hĺbke 37 až 55 m sú na stenách červenohnedé
pizolity. V hĺbke 76 m sa začínajú žltohnedé sintrové vodopády a záclony.
V hĺbke 86 až 113 m prevládajú kríčkovité trsy červenohnedých pizolitov.
V severnej vetve priepasti, od hĺbky 58 m, sú biele sintrové povlaky
stien, stalaktity, stalagmity, sintrové jazierka s leknami a perlami, ako
aj sintrové vodopády a záclony.
Najnižšia časť priepasti je bez sintrovej výzdoby. Na dne dvoch dómov sú
väčšie podzemné jazerá. Na dne dómu v hĺbke 76 m sa našla kostra diviaka (Sus scrofa), ktorá je pokrytá tenkým
sintrovým nátekom. Druhá kostra diviaka sa našla v hlbšej vetve priepasti
hĺbke 86 m. Je tu aj mocná vrstva trusu netopierov – guána. Na dvoch miestach
sa vytvorili guánové hrnce. Z doteraz zistených 3 druhov netopierov je
najpočetnejší podkovár malý (Rhinolophus
hipposideros).
Obrovská priepasť
Nachádza sa na
planine Dolný vrch nad obcou Jablonov nad Turnou. Korózno-rútivá priepasť je
hlboká 100 m, vytvorená je v druhohorných strednotriasových svetlých
wettersteinských vápencoch silického príkrovu. Pod povrchovou prepadlinou je
hlavná šachta, ktorá sa fľašovito rozširuje do rozsiahleho podzemného dómu. Na
jeho dne v hĺbke 63 m je kužeľ z napadanej sutiny a balvanov. Na
okraji dómu je otvor do nižšej šachty hlbokej vyše 20 m. Prvý zostup do
priepasti uskutočnili maďarskí jaskyniari v roku 1959. Doteraz sa tu
zistili 4 druhy netopierov, z ktorých je najpočetnejší podkovár malý (Rhinolophus hipposideros). Obrovská priepasť je treťou najhlbšou priepasťou na
slovenskej časti planiny Dolný vrch. Hlbšia je Natrhnutá priepasť (-112 m)
a priepasť Hniloš (-110 m). Na maďarskej časti planiny je najhlbšia
priepasť Vecsembűkki-zsomboly (-236 m).
Snežná diera
Situovaná na planine
Horný vrch, západnej od hornej časti Zádielskej tiesňavy. Typická rozsadlinová,
gravitačne rozšírená podzemná puklina dosahuje dĺžku 45 m a výšku 15 až 20 m.
Hore je uzatvorená zrútený balvanmi. Vytvorená je v druhohorných
strednotriasových svetlých wettersteinských vápencoch silického príkrovu. V jaskyni
sa miestami vyskytuje hráškovitá sintrová výzdoba. Na západnom konci jaskyne sú
menšie kvaple a náteky ľadovej výplne. V letných mesiacoch sa ľad
čiastočne roztápa, avšak udrží sa počas celého roka.
Zvonivá jama
Nachádza sa v strednej
časti Plešivskej planiny, zvanej Mesačná krajina, ktorej povrch je rozčlenený
množstvom závrtov. V jednom z nich je aj povrchový otvor priepasti.
Korózno-rútivá priepasť je hlboká 100,5 m. Vytvorená je v druhohorných
strednotriasových svetlých wettersteinských vápencoch silického príkrovu. Vstupná kolmá
šachta ústi v hĺbke 45 m do obrovitého podzemného dómu, na ktorého dne je
mohutný sutinový kužeľ. Jeho vrchol je v hĺbke 84 m od povrchového otvoru
priepasti. Po stranách podzemného dómu sú šikmé stúpajúce chodby dlhé 180 m,
ktoré vznikli v súvislosti s podzemným odvodňovaním priľahlých
mohutných závrtov. Podzemné vody z priepasti prenikajú do Novej Brzotínkej
jaskyne, ktorá vyúsťuje na povrch vyvieračkou na pravej strane kaňonu Slanej.
Vstupná šachta vznikla koróziou zrážkových vôd presakujúcich pozdĺž križujúcich
sa tektonických puklín. V priepasti
sú pagodovité stalagmity vysoké vyše 10 m. Najvyšší z nich siaha až do
výšky 26 m. Z hľadiska početnosti i druhového zastúpenia je Zvonivá jama
najvýznamnejším zimoviskom netopierov na Plešivskej planine. Doteraz sa tu
zistilo 7 druhov netopierov, z ktorých je najpočetnejší podkovár malý (Rhinolophus hipposideros). Otvor
priepasti bol známy oddávna. Prvé zostupy sa datujú do rokov 1875 a 1882. Prvý
odborný opis priepasti je z roku 1925.