Jaskyne Slovenského krasu:
- Titulka
- Čo je pamiatka UNESCO
- Pamiatky UNESCO na Slovensku
- Združenie - Slovenské dedičstvo UNESCO
- Novinky a správy
- Kalendár akcií
- Fotogaléria
- Stanovy združenia
- Propagačné materiály
- Kontakty
Jaskyne a lokality svetového dedičstva
Domica
Nachádza sa na juhozápadnom okraji Silickej planiny, 10 km juhovýchodne od Plešivca, v blízkosti štátnej hranice s Maďarskou republikou. Vchod je v nadmorskej výške 339 m. Územie nad jaskyňou tvorí Národná prírodná rezervácia Domické škrapy. Jaskyňa je vytvorená v strednotriasových svetlých wettersteinských vápencoch koróziou a eróziou podzemných tokov Styxu a Domického potoka v troch vývojových úrovniach. Dosahuje dĺžku 5358 m. Dominujú horizontálne oválne chodby so stropnými korytami. Z bohatej sintrovej výplne sú typické štíty a bubny, kaskádové jazierka, cibuľovité stalaktity a pagodovité stalagmity. Nálezisko kostí jaskynného medveďa (Ursus spelaeus).
Najvýznamnejšie jaskynné nálezisko bukovohorskej kultúry z neolitu (4000 rokov pred n. l.). Na viacerých miestach sa našli kolové jamy obytných objektov a ohniská. Rôznorodé nálezy poukazujú na výrobu keramiky a tkanín v jaskyni. Hladidlá, šidlá, šípy, hrebeň, udica a iné predmety reprezentujú vrchol neolitického opracúvania kostí. Zadné časti jaskyne boli pravdepodobne kultovými miestami, kde sa zachovali kresby uhľom. Unikátny je nález hrotu oštepu zo starej doby kamennej (szeletién) spred 35 000 rokov. Stará Domica bola známa oddávna. Pokračovanie jaskynných priestorov objavil J. Majko v roku 1926. Jaskyňa je sprístupnená od roku 1932, vrátane podzemnej plavby. V súčasnosti prevádzkované sprístupnené časti merajú 1315 m, z toho plavba 140 m.
Čertova diera
Najzápadnejšia časť jaskynného systému, neďaleko okrajových ponorných závrtov. Od vchodu v nadmorskej výške 375 m podzemné priestory klesajú k podzemnému riečisku Styxu. Zo sintrovej výplne upútajú najmä palicovité stalagmity. Ľahko prístupné vstupné časti jaskyne sú známe oddávna. L. Bartolomeides písal o jaskyni už v roku 1801. Spojenie Domice s Čertovou dierou dokázal J. Majko v roku 1929. Tvoria jednotný genetický celok s jaskyňou Baradla v Maďarskej republike v celkovej dĺžke asi 25 km. V slovenskej časti jaskynného systému sa zistilo 16 druhov netopierov. Dominantný je podkovár južný (Rhinolophus euryale), ktorý vytvára najpočetnejšiu kolóniu na Slovensku.
Gombasecká jaskyňa
Nachádza sa na západnom úpätí Silickej planiny v kaňone Slanej medzi Rožňavou a Plešivcom. Vchod je v nadmorskej výške 250 m. Vytvorená je v strednotriasových svetlých wettersteinských vápencoch koróziou a eróziou Čierneho potoka a jeho prítokov v dvoch vývojových úrovniach. Dĺžka výverovej jaskyne je 1525 m. Vyniká unikátnymi tenkými sintrovými brčkami, ktoré dosahujú dĺžku až 3 m. Vyskytujú sa aj iné formy stalaktitov, stalagmity, rôzne sintrové náteky a kôry. Spodnými časťami jaskyne preteká Čierny potok, ktorý vystupuje na povrch Čiernou vyvieračkou pod vchodom do jaskyne. Čierny potok priteká zo Silickej ľadnice. Obe jaskyne oddeľuje doteraz neznámy úsek podzemných priestorov. Gombaseckú jaskyňu objavili v roku 1951 rožňavskí jaskyniari združení v Slovenskej speleologickej spoločnosti. Do podzemia prenikli cez Čiernu vyvieračku. Jaskyňa je sprístupnená od roku 1955 v dĺžke 285 m. V roku 1968 sa ako prvá jaskyňa na Slovensku začala využívať na speleoterapiu.
Silická ľadnica
Jedna z najvýznamnejších prírodných pororuhodností Silickej planiny v Slovenskom krase. Nachádza sa na Silickej planine, 2 km západne od obce Silica. Ústie vstupnej korózno-rútivej priepasti je v nadmorskej výške 503 m. Dolné prevažne horizontálne časti vytvoril podzemný tok Čierneho potoka. Do Archeologického dómu prenikol J. Majko v roku 1931. Pokračovanie podzemných priestorov pozdĺž Čierneho potoka objavili českí speleopotápači v roku 1988. Jaskyňa je dlhá 1100 m a hlboká 110 m, vytvorená je v druhohorných strednotriasových svetlých wettersteinských vápencoch silického príkrovu. Vody Čierneho potoka zo Silickej ľadnice tečú do Gombaseckej jaskyne.
Horná priepasťovitá časť Silickej ľadnice je čiastočne zaľadnená. Po zarútení prechodu do dolných častí sa vytvoril uzavretý depresný priestor s kumuláciou studeného vzduchu a tvorbou ľadu. Následkom je i inverzia flóry a fauny. Najnižšie situovaná klasická ľadová jaskyňa do 50° severnej zemepisnej šírky mierneho klimatického pásma. V zimnom období sa v jaskyni zistili 3 druhy netopierov, z ktorých je vzácny netopier riasnatý (Myotis nattereri).
Pred zaľadnením jaskyňa bola viackrát osídlená. Archeologické nálezy sa datujú do neolitu, doby bronzovej a laténskej. Nájdené uhlíky z ohnísk poukazujú na možné mladopaleolitické osídlenie. Nákres jaskyne od J. Buchholtza je z roku 1719. Zásluhou M. Bela sa jaskyňa spomína už v opise Turnianskej stolice z roku 1744. Do vstupnej portálovej časti jaskyne vedie odbočka zo značkovaného turistického chodníka. Z upravenej terasy návštevníci môžu nazrieť do chladného útrobia jaskyne, pričom uvidia aj menšie útvary ľadovej výplne. Pohyb mimo chodníka a terasy je zakázaný a nebezpečný.
Jasovská jaskyňa
Nachádza sa v Medzevskej pahorkatine na východnom okraji Jasovskej planiny pri obci Jasov. Leží v Národnej prírodnej rezervácii Jasovské dubiny. Vchod je v nadmorskej výške 257 m.
Vytvorená je v strednotriasových sivých gutensteinských vápencoch a svetlých steinalmských vápencoch a dolomitoch bývalým ponorným tokom Bodvy v piatich vývojových úrovniach. Najnižšia úroveň vykazuje znaky korózie pomaly prúdiacich až stagnujúcich podzemných vôd. Dosahuje dĺžku 2811 m a vertikálne rozpätie 55 m. Z rôznych tvarov riečnej modelácie sú najvýraznejšie stropné korytá. Bohatú sintrovú výplň zastupujú pagodovité stalagmity, stalagnáty, štíty, bubny, brčká a iné formy. Nálezisko kostí jaskynného medveďa (Ursus spelaeus) a jaskynnej hyeny (Crocuta spelaea). V jaskyni sa zistilo 19 druhov netopierov. Patrí medzi najvýznamnejšie zimoviská podkovárov veľkých (Rhinolophus ferrumequinum) na Slovensku. Osídlenie jaskýň Jasovskej skaly sa datuje do neolitu (bukovohorská kultúra), doby bronzovej, halštatskej a rímskej. Ojedinelé archeologické nálezy poukazujú aj na možné krátkodobé paleolitické osídlenie.
Jaskyňu pravdepodobne objavil niektorý z mníchov neďalekého premonštrátskeho kláštora. O jej existencii sa vedelo už začiatkom 13. storočia. Najstarší nápis je z roku 1452. Jaskyňu sprístupnili už v roku 1846. Po úpravách sa pre širšiu verejnosť otvorila opäť v roku 1924. Sprístupnená je v dĺžke 550 m. Od roku 1995 sa v jaskyni vykonávajú liečebné speleoklimatické pobyty.
Ochtinská aragonitová jaskyňa
Nachádza sa v Ochtinskom kryptokrase v Revúckej vrchovine, v masíve Hrádku medzi Jelšavou a Štítnikom. Unikátny prírodný jav podzemného krasu, ktorý púta pozornosť bohatosťou a rôznorodosťou aragonitovej výplne i svojráznou genézou jaskynných priestorov. Jaskyňa je vytvorená v šošovke prvohorných kryštalických vápencov (spodný devón, prípadne vrchný silúr) v devónskych fylitoch. Časť vápencov bola koncom druhohôr hydrotermálne premenená na ankerity a siderity. Presakujúce atmosférické vody pozdĺž tektonických porúch spôsobili ich zvetrávanie a vznik okrov. Rudná mineralizácia okolitých hornín (hlavne pyrit) pravdepodobne ovplyvnila ich chemizmus a agresivitu. Prvotné podzemné priestory boli zaplavené, nepravidelné výklenky a kupoly vznikli konvekciou vody. Poklesom hladiny stagnujúcich vôd zodpovedajú ploché zarovnané stropy a úrovňové zárezy na stenách. Dĺžka jaskyne je 300 m.
Bohatá aragonitová výplň vznikla za špecifických hydrochemických a klimatických pomerov v uzavretých podzemných priestoroch. Vyskytuje sa v obličkovitej, ihlicovitej a špirálovitej forme. Aragonit sa tvorí aj v súčasnosti.
Jaskyňu náhodne objavili M. Cangár a J. Prošek v roku 1954 pri razení geologickej prieskumnej štôlne Kapusta. Pre verejnosť je od roku 1972 sprístupnených je 230 m.
Krásnohorská jaskyňa
Výverová jaskyňa s podzemným vodným tokom na severnom úpätí Silickej planiny pri obci Krásnohorská Dlhá Lúka. Objavili ju rožňavskí jaskyniari vedení Š. Rodom v roku 1964, ktorí prenikli do podzemia cez vyvieračku Buzgó. Dosahuje dĺžku 1355 m. V podzemí dominuje stalagmit vysoký 32,7 m s priemerom základne 12 m. Z ostatných foriem sintrovej výplne sú pozoruhodné pizolity rôznorodých tvarov a jaskynné perly. V zadných častiach jaskyne sú rozsiahle vodné sifóny.
Hrušovská jaskyňa
Situovaná na východnom úpätí Silickej planiny pri obci Hrušov. Jaskyňu objavili R. Boroš a T. Lazár v roku 1978. Do podzemia prenikli cez hornú chodbu vyvieračky Eveteš, ktorá býva občasne zaplavovaná. Výverovú jaskyňu vytvoril podzemný vodný tok v druhohorných strednotriasových svetlých wettersteinských vápencoch silického príkrovu v troch vývojových úrovniach. Jaskyňu tvoria prevažne riečne modelované chodby, ktoré miestami prechádzajú do menších siení i väčších rútivých dómov. Dĺžka jaskyne je 780 m.
Zo bohatej sintrovej výplne sú pozoruhodné najmä excentrické veľkokryštalické útvary kalcitu, ako aj z podlahy vyrastajúci mohutný sintrový štít. Zastúpené sú aj stalaktity, stalagmity, sintrové záclony a iné rozličné náteky. Na podzemnom vodnom toku sú miestami kaskády a vodopády. V jaskyni sa doteraz zistili 4 druhy netopierov, z ktorých najpočetnejší je podkovár veľký (Rhinolophus ferrumequinum) a podkovár južný (Rhinolophus euryale).
Jaskyňa Skalistého potoka
Jaskyňa sa nachádza sa na južnom úpätí Jasovskej planiny. Jej podzemné priestory sa tiahnu od rovnomennej vyvieračky až k obci Háj. V roku 1968 pozdĺž povodňového výveru podzemných vôd vyrazili štôlňu, pričom sa odkryli voľné priestory jaskyne končiace sa vodným sifónom. Prvé vodné sifóny prekonal J. Kucharovič v roku 1982. Rozsiahle priestory pozdĺž podzemného vodného toku s početnou sústavou sifónov a jazier, ako aj vzostupnú jaskynnú vetvu s prejami a vodopádmi postupne objavovali a zamerali speleopotápači vedení Z. Hochmuthom a D. Hutňanom v rokoch 1986 – 2000. Jaskyňa dosahuje dĺžku 5855 m a vertikálne prevýšenie 317 m. Vytvorená je v druhohorných strednotriasových svetlých wettersteinských vápencoch silického príkrovu. Tvorí ju najmä hlavná horizontálna spodná chodba s mnohými vodnými sifónmi a podzemnými jazerami, ktorá sa tiahne popod úpätie svahu planiny smerom do Hájskej doliny. Koncové časti jaskyne sa nachádzajú takmer pod okrajom obce Háj. Výraznú bočnú vetvu jaskyne tvorí stúpajúca riečne modelovaná chodba, ktorý sa začína asi 830 m od vchodu (za 20. sifónom) a severným smerom vedie stupňovito nahor až tesne pod vrcholovú časť planiny. Do jaskyne prenikajú aj vody z neďalekej Kunej priepasti, avšak pozdĺž tohto prítoku sa jaskynné priestory zatiaľ neobjavili. Jaskyňa Skalistý potok je najdlhšou a najhlbšou jaskyňou Jasovskej planiny i celého Slovenského krasu. Ide doteraz najväčší objav speleopotápačov na Slovensku, ktorí postupne prekonali 22 vodných sifónov.
Kunia priepasť
Situovaná na južnom okraji Jasovskej planiny, severne od Turnianskeho Podhradia. Vytvorená je v druhohorných strednotriasových svetlých wettersteinských vápencoch silického príkrovu. Dosahuje dĺžku 813 m a hĺbku 203 m. Prvé správy o existencii priepasti sú od G. Stibrányiho st. z roku 1947. V roku 1953 prenikol do hĺbky 52 m. Hlavné spodné časti priepasti objavili košickí jaskyniari v roku 1986. Sústava stupňovitých priepastí ústi na spodné horizontálne úseky chodieb. Pod Veľkonočnou studňou sa v hĺbke 150 m objavuje podzemný vodný tok, ktorý vytvára niekoľko vodopádov a kaskád. Veľkým vodopádom sa vody rútia do hĺbky 23 m. Vody z Kunej priepasti prenikajú cez neznáme priestory do jaskyne Skalistý potok a rovnomennej vyvieračky na úpätí Jasovskej planiny. Zo sintrovej výplne Kunej priepasti upútajú najmä brčká, stalagmity, záclony, kaskádové hrádze a jazerné leknovité tvary.
Drienovská jaskyňa
Situovaná na južnom okraji Jasovskej planiny, severne od obce Drienovec pri ústi doliny Miglinc. Predstavuje výverovú riečnu jaskyňu vytvorenú v druhohorných strednotriasových svetlých wettersteinských vápencoch silického príkrovu, miestami aj v ich zbrekciovaných polohách či v polohách vápencových zlepencov. Podzemný tok preteká dolnými časťami jaskyne, pričom na niektorých miestach vytvára podzemné jazerá, kaskády i menšie vodopády. Na výraznú riečnu modeláciu poukazujú stropné i bočné korytá, ako aj podlahové riečiskové zárezy a vyhĺbeniny. Chodbu riečiska miestami zdobia sintrové záclony, stalaktity, stalagmity i stalagnáty. Horné časti jaskyne tvoria mohutné dómovité priestory rútivého charakteru. Jaskyňa je vytvorená v štyroch vývojových úrovniach. Jej dĺžka je 1348 m, výškový rozdiel 85 m.
V horných častiach jaskyne je pozoruhodný výskyt kôr kryštalického sadrovca a drúz kalcitu s kryštálmi veľkými 9 až 12 cm, ojedinele až 15 cm. Zaujímavými formami sintrovej výplne sú pizolitové, koralovité a kríčkovité útvary, pôvodne vytvorené z priezračného aragonitu, miestami rekryštalizovaného na kalcit. V zimnom období sa v jaskyni doteraz zistilo až 13 druhov netopierov. Medzi pravidelne vyskytujúce a najpočetnejšie druhy patrí podkovár južný (Rhinolophus euryale), podkovár veľký (Rhinolophus ferrumequinum), netopier obyčajný (Myotis myotis) a večernica malá (Pipistrellus pipistrellus). V letnom období sa tu zdržiava kolónia netopiera obyčajného (Myotis myotis) a lietavca sťahovavého (Miniopterus schreibersii). Jaskyňu údajne objavili v druhej polovici 19. storočia odstránením sutinového kužeľa pri vyvieračke. Horné časti jaskyne preskúmali košickí jaskyniari v roku 1984, pričom tu našli stopy starších, avšak neznámych objaviteľov. Ďalšie pokračovanie jaskyne za závalom v Stratenom dóme našli košickí jaskyniari v roku 1985. V jaskyni sa našli aj archeologické nálezy, ktoré pochádzajú z neolitu (bukovohorská kultúra) a doby bronzovej (pilinská kultúra).
Diviačia priepasť
Nachádza sa pri východnom okraji Plešivskej planiny, západne od obce Vidová. Dosahuje hĺbku 123 m a predstavuje najhlbšiu priepasť Plešivskej planiny. V roku 1964 z bývalého dna v hĺbke 38 m M. Erdös a V. Lysenko prenikli do nižších častí priepasti. Vytvorená je pozdĺž výrazných strmých až zvislých tektonických porúch v druhohorných strednotriasových svetlých wettersteinských vápencoch silického príkrovu. Priepasť tvorí sústava striedajúcich sa koróznych komínovitých a rútených dómovitých priestorov, ktoré dekoruje bohatá a rozmanitá sintrová výzdoba. Do hĺbky 36 m sa vytvorili biele až sivobiele sintrové vodopády a záclony. V hĺbke 37 až 55 m sú na stenách červenohnedé pizolity. V hĺbke 76 m sa začínajú žltohnedé sintrové vodopády a záclony. V hĺbke 86 až 113 m prevládajú kríčkovité trsy červenohnedých pizolitov. V severnej vetve priepasti, od hĺbky 58 m, sú biele sintrové povlaky stien, stalaktity, stalagmity, sintrové jazierka s leknami a perlami, ako aj sintrové vodopády a záclony. Najnižšia časť priepasti je bez sintrovej výzdoby. Na dne dvoch dómov sú väčšie podzemné jazerá. Na dne dómu v hĺbke 76 m sa našla kostra diviaka (Sus scrofa), ktorá je pokrytá tenkým sintrovým nátekom. Druhá kostra diviaka sa našla v hlbšej vetve priepasti hĺbke 86 m. Je tu aj mocná vrstva trusu netopierov – guána. Na dvoch miestach sa vytvorili guánové hrnce. Z doteraz zistených 3 druhov netopierov je najpočetnejší podkovár malý (Rhinolophus hipposideros).
Obrovská priepasť
Nachádza sa na planine Dolný vrch nad obcou Jablonov nad Turnou. Korózno-rútivá priepasť je hlboká 100 m, vytvorená je v druhohorných strednotriasových svetlých wettersteinských vápencoch silického príkrovu. Pod povrchovou prepadlinou je hlavná šachta, ktorá sa fľašovito rozširuje do rozsiahleho podzemného dómu. Na jeho dne v hĺbke 63 m je kužeľ z napadanej sutiny a balvanov. Na okraji dómu je otvor do nižšej šachty hlbokej vyše 20 m. Prvý zostup do priepasti uskutočnili maďarskí jaskyniari v roku 1959. Doteraz sa tu zistili 4 druhy netopierov, z ktorých je najpočetnejší podkovár malý (Rhinolophus hipposideros). Obrovská priepasť je treťou najhlbšou priepasťou na slovenskej časti planiny Dolný vrch. Hlbšia je Natrhnutá priepasť (-112 m) a priepasť Hniloš (-110 m). Na maďarskej časti planiny je najhlbšia priepasť Vecsembűkki-zsomboly (-236 m).
Snežná diera
Situovaná na planine Horný vrch, západnej od hornej časti Zádielskej tiesňavy. Typická rozsadlinová, gravitačne rozšírená podzemná puklina dosahuje dĺžku 45 m a výšku 15 až 20 m. Hore je uzatvorená zrútený balvanmi. Vytvorená je v druhohorných strednotriasových svetlých wettersteinských vápencoch silického príkrovu. V jaskyni sa miestami vyskytuje hráškovitá sintrová výzdoba. Na západnom konci jaskyne sú menšie kvaple a náteky ľadovej výplne. V letných mesiacoch sa ľad čiastočne roztápa, avšak udrží sa počas celého roka.
Zvonivá jama
Nachádza sa v strednej časti Plešivskej planiny, zvanej Mesačná krajina, ktorej povrch je rozčlenený množstvom závrtov. V jednom z nich je aj povrchový otvor priepasti. Korózno-rútivá priepasť je hlboká 100,5 m. Vytvorená je v druhohorných strednotriasových svetlých wettersteinských vápencoch silického príkrovu. Vstupná kolmá šachta ústi v hĺbke 45 m do obrovitého podzemného dómu, na ktorého dne je mohutný sutinový kužeľ. Jeho vrchol je v hĺbke 84 m od povrchového otvoru priepasti. Po stranách podzemného dómu sú šikmé stúpajúce chodby dlhé 180 m, ktoré vznikli v súvislosti s podzemným odvodňovaním priľahlých mohutných závrtov. Podzemné vody z priepasti prenikajú do Novej Brzotínkej jaskyne, ktorá vyúsťuje na povrch vyvieračkou na pravej strane kaňonu Slanej. Vstupná šachta vznikla koróziou zrážkových vôd presakujúcich pozdĺž križujúcich sa tektonických puklín. V priepasti sú pagodovité stalagmity vysoké vyše 10 m. Najvyšší z nich siaha až do výšky 26 m. Z hľadiska početnosti i druhového zastúpenia je Zvonivá jama najvýznamnejším zimoviskom netopierov na Plešivskej planine. Doteraz sa tu zistilo 7 druhov netopierov, z ktorých je najpočetnejší podkovár malý (Rhinolophus hipposideros). Otvor priepasti bol známy oddávna. Prvé zostupy sa datujú do rokov 1875 a 1882. Prvý odborný opis priepasti je z roku 1925.
Nachádza sa na juhozápadnom okraji Silickej planiny, 10 km juhovýchodne od Plešivca, v blízkosti štátnej hranice s Maďarskou republikou. Vchod je v nadmorskej výške 339 m. Územie nad jaskyňou tvorí Národná prírodná rezervácia Domické škrapy. Jaskyňa je vytvorená v strednotriasových svetlých wettersteinských vápencoch koróziou a eróziou podzemných tokov Styxu a Domického potoka v troch vývojových úrovniach. Dosahuje dĺžku 5358 m. Dominujú horizontálne oválne chodby so stropnými korytami. Z bohatej sintrovej výplne sú typické štíty a bubny, kaskádové jazierka, cibuľovité stalaktity a pagodovité stalagmity. Nálezisko kostí jaskynného medveďa (Ursus spelaeus).
Najvýznamnejšie jaskynné nálezisko bukovohorskej kultúry z neolitu (4000 rokov pred n. l.). Na viacerých miestach sa našli kolové jamy obytných objektov a ohniská. Rôznorodé nálezy poukazujú na výrobu keramiky a tkanín v jaskyni. Hladidlá, šidlá, šípy, hrebeň, udica a iné predmety reprezentujú vrchol neolitického opracúvania kostí. Zadné časti jaskyne boli pravdepodobne kultovými miestami, kde sa zachovali kresby uhľom. Unikátny je nález hrotu oštepu zo starej doby kamennej (szeletién) spred 35 000 rokov. Stará Domica bola známa oddávna. Pokračovanie jaskynných priestorov objavil J. Majko v roku 1926. Jaskyňa je sprístupnená od roku 1932, vrátane podzemnej plavby. V súčasnosti prevádzkované sprístupnené časti merajú 1315 m, z toho plavba 140 m.
Čertova diera
Najzápadnejšia časť jaskynného systému, neďaleko okrajových ponorných závrtov. Od vchodu v nadmorskej výške 375 m podzemné priestory klesajú k podzemnému riečisku Styxu. Zo sintrovej výplne upútajú najmä palicovité stalagmity. Ľahko prístupné vstupné časti jaskyne sú známe oddávna. L. Bartolomeides písal o jaskyni už v roku 1801. Spojenie Domice s Čertovou dierou dokázal J. Majko v roku 1929. Tvoria jednotný genetický celok s jaskyňou Baradla v Maďarskej republike v celkovej dĺžke asi 25 km. V slovenskej časti jaskynného systému sa zistilo 16 druhov netopierov. Dominantný je podkovár južný (Rhinolophus euryale), ktorý vytvára najpočetnejšiu kolóniu na Slovensku.
Gombasecká jaskyňa
Nachádza sa na západnom úpätí Silickej planiny v kaňone Slanej medzi Rožňavou a Plešivcom. Vchod je v nadmorskej výške 250 m. Vytvorená je v strednotriasových svetlých wettersteinských vápencoch koróziou a eróziou Čierneho potoka a jeho prítokov v dvoch vývojových úrovniach. Dĺžka výverovej jaskyne je 1525 m. Vyniká unikátnymi tenkými sintrovými brčkami, ktoré dosahujú dĺžku až 3 m. Vyskytujú sa aj iné formy stalaktitov, stalagmity, rôzne sintrové náteky a kôry. Spodnými časťami jaskyne preteká Čierny potok, ktorý vystupuje na povrch Čiernou vyvieračkou pod vchodom do jaskyne. Čierny potok priteká zo Silickej ľadnice. Obe jaskyne oddeľuje doteraz neznámy úsek podzemných priestorov. Gombaseckú jaskyňu objavili v roku 1951 rožňavskí jaskyniari združení v Slovenskej speleologickej spoločnosti. Do podzemia prenikli cez Čiernu vyvieračku. Jaskyňa je sprístupnená od roku 1955 v dĺžke 285 m. V roku 1968 sa ako prvá jaskyňa na Slovensku začala využívať na speleoterapiu.
Silická ľadnica
Jedna z najvýznamnejších prírodných pororuhodností Silickej planiny v Slovenskom krase. Nachádza sa na Silickej planine, 2 km západne od obce Silica. Ústie vstupnej korózno-rútivej priepasti je v nadmorskej výške 503 m. Dolné prevažne horizontálne časti vytvoril podzemný tok Čierneho potoka. Do Archeologického dómu prenikol J. Majko v roku 1931. Pokračovanie podzemných priestorov pozdĺž Čierneho potoka objavili českí speleopotápači v roku 1988. Jaskyňa je dlhá 1100 m a hlboká 110 m, vytvorená je v druhohorných strednotriasových svetlých wettersteinských vápencoch silického príkrovu. Vody Čierneho potoka zo Silickej ľadnice tečú do Gombaseckej jaskyne.
Horná priepasťovitá časť Silickej ľadnice je čiastočne zaľadnená. Po zarútení prechodu do dolných častí sa vytvoril uzavretý depresný priestor s kumuláciou studeného vzduchu a tvorbou ľadu. Následkom je i inverzia flóry a fauny. Najnižšie situovaná klasická ľadová jaskyňa do 50° severnej zemepisnej šírky mierneho klimatického pásma. V zimnom období sa v jaskyni zistili 3 druhy netopierov, z ktorých je vzácny netopier riasnatý (Myotis nattereri).
Pred zaľadnením jaskyňa bola viackrát osídlená. Archeologické nálezy sa datujú do neolitu, doby bronzovej a laténskej. Nájdené uhlíky z ohnísk poukazujú na možné mladopaleolitické osídlenie. Nákres jaskyne od J. Buchholtza je z roku 1719. Zásluhou M. Bela sa jaskyňa spomína už v opise Turnianskej stolice z roku 1744. Do vstupnej portálovej časti jaskyne vedie odbočka zo značkovaného turistického chodníka. Z upravenej terasy návštevníci môžu nazrieť do chladného útrobia jaskyne, pričom uvidia aj menšie útvary ľadovej výplne. Pohyb mimo chodníka a terasy je zakázaný a nebezpečný.
Jasovská jaskyňa
Nachádza sa v Medzevskej pahorkatine na východnom okraji Jasovskej planiny pri obci Jasov. Leží v Národnej prírodnej rezervácii Jasovské dubiny. Vchod je v nadmorskej výške 257 m.
Vytvorená je v strednotriasových sivých gutensteinských vápencoch a svetlých steinalmských vápencoch a dolomitoch bývalým ponorným tokom Bodvy v piatich vývojových úrovniach. Najnižšia úroveň vykazuje znaky korózie pomaly prúdiacich až stagnujúcich podzemných vôd. Dosahuje dĺžku 2811 m a vertikálne rozpätie 55 m. Z rôznych tvarov riečnej modelácie sú najvýraznejšie stropné korytá. Bohatú sintrovú výplň zastupujú pagodovité stalagmity, stalagnáty, štíty, bubny, brčká a iné formy. Nálezisko kostí jaskynného medveďa (Ursus spelaeus) a jaskynnej hyeny (Crocuta spelaea). V jaskyni sa zistilo 19 druhov netopierov. Patrí medzi najvýznamnejšie zimoviská podkovárov veľkých (Rhinolophus ferrumequinum) na Slovensku. Osídlenie jaskýň Jasovskej skaly sa datuje do neolitu (bukovohorská kultúra), doby bronzovej, halštatskej a rímskej. Ojedinelé archeologické nálezy poukazujú aj na možné krátkodobé paleolitické osídlenie.
Jaskyňu pravdepodobne objavil niektorý z mníchov neďalekého premonštrátskeho kláštora. O jej existencii sa vedelo už začiatkom 13. storočia. Najstarší nápis je z roku 1452. Jaskyňu sprístupnili už v roku 1846. Po úpravách sa pre širšiu verejnosť otvorila opäť v roku 1924. Sprístupnená je v dĺžke 550 m. Od roku 1995 sa v jaskyni vykonávajú liečebné speleoklimatické pobyty.
Ochtinská aragonitová jaskyňa
Nachádza sa v Ochtinskom kryptokrase v Revúckej vrchovine, v masíve Hrádku medzi Jelšavou a Štítnikom. Unikátny prírodný jav podzemného krasu, ktorý púta pozornosť bohatosťou a rôznorodosťou aragonitovej výplne i svojráznou genézou jaskynných priestorov. Jaskyňa je vytvorená v šošovke prvohorných kryštalických vápencov (spodný devón, prípadne vrchný silúr) v devónskych fylitoch. Časť vápencov bola koncom druhohôr hydrotermálne premenená na ankerity a siderity. Presakujúce atmosférické vody pozdĺž tektonických porúch spôsobili ich zvetrávanie a vznik okrov. Rudná mineralizácia okolitých hornín (hlavne pyrit) pravdepodobne ovplyvnila ich chemizmus a agresivitu. Prvotné podzemné priestory boli zaplavené, nepravidelné výklenky a kupoly vznikli konvekciou vody. Poklesom hladiny stagnujúcich vôd zodpovedajú ploché zarovnané stropy a úrovňové zárezy na stenách. Dĺžka jaskyne je 300 m.
Bohatá aragonitová výplň vznikla za špecifických hydrochemických a klimatických pomerov v uzavretých podzemných priestoroch. Vyskytuje sa v obličkovitej, ihlicovitej a špirálovitej forme. Aragonit sa tvorí aj v súčasnosti.
Jaskyňu náhodne objavili M. Cangár a J. Prošek v roku 1954 pri razení geologickej prieskumnej štôlne Kapusta. Pre verejnosť je od roku 1972 sprístupnených je 230 m.
Krásnohorská jaskyňa
Výverová jaskyňa s podzemným vodným tokom na severnom úpätí Silickej planiny pri obci Krásnohorská Dlhá Lúka. Objavili ju rožňavskí jaskyniari vedení Š. Rodom v roku 1964, ktorí prenikli do podzemia cez vyvieračku Buzgó. Dosahuje dĺžku 1355 m. V podzemí dominuje stalagmit vysoký 32,7 m s priemerom základne 12 m. Z ostatných foriem sintrovej výplne sú pozoruhodné pizolity rôznorodých tvarov a jaskynné perly. V zadných častiach jaskyne sú rozsiahle vodné sifóny.
Hrušovská jaskyňa
Situovaná na východnom úpätí Silickej planiny pri obci Hrušov. Jaskyňu objavili R. Boroš a T. Lazár v roku 1978. Do podzemia prenikli cez hornú chodbu vyvieračky Eveteš, ktorá býva občasne zaplavovaná. Výverovú jaskyňu vytvoril podzemný vodný tok v druhohorných strednotriasových svetlých wettersteinských vápencoch silického príkrovu v troch vývojových úrovniach. Jaskyňu tvoria prevažne riečne modelované chodby, ktoré miestami prechádzajú do menších siení i väčších rútivých dómov. Dĺžka jaskyne je 780 m.
Zo bohatej sintrovej výplne sú pozoruhodné najmä excentrické veľkokryštalické útvary kalcitu, ako aj z podlahy vyrastajúci mohutný sintrový štít. Zastúpené sú aj stalaktity, stalagmity, sintrové záclony a iné rozličné náteky. Na podzemnom vodnom toku sú miestami kaskády a vodopády. V jaskyni sa doteraz zistili 4 druhy netopierov, z ktorých najpočetnejší je podkovár veľký (Rhinolophus ferrumequinum) a podkovár južný (Rhinolophus euryale).
Jaskyňa Skalistého potoka
Jaskyňa sa nachádza sa na južnom úpätí Jasovskej planiny. Jej podzemné priestory sa tiahnu od rovnomennej vyvieračky až k obci Háj. V roku 1968 pozdĺž povodňového výveru podzemných vôd vyrazili štôlňu, pričom sa odkryli voľné priestory jaskyne končiace sa vodným sifónom. Prvé vodné sifóny prekonal J. Kucharovič v roku 1982. Rozsiahle priestory pozdĺž podzemného vodného toku s početnou sústavou sifónov a jazier, ako aj vzostupnú jaskynnú vetvu s prejami a vodopádmi postupne objavovali a zamerali speleopotápači vedení Z. Hochmuthom a D. Hutňanom v rokoch 1986 – 2000. Jaskyňa dosahuje dĺžku 5855 m a vertikálne prevýšenie 317 m. Vytvorená je v druhohorných strednotriasových svetlých wettersteinských vápencoch silického príkrovu. Tvorí ju najmä hlavná horizontálna spodná chodba s mnohými vodnými sifónmi a podzemnými jazerami, ktorá sa tiahne popod úpätie svahu planiny smerom do Hájskej doliny. Koncové časti jaskyne sa nachádzajú takmer pod okrajom obce Háj. Výraznú bočnú vetvu jaskyne tvorí stúpajúca riečne modelovaná chodba, ktorý sa začína asi 830 m od vchodu (za 20. sifónom) a severným smerom vedie stupňovito nahor až tesne pod vrcholovú časť planiny. Do jaskyne prenikajú aj vody z neďalekej Kunej priepasti, avšak pozdĺž tohto prítoku sa jaskynné priestory zatiaľ neobjavili. Jaskyňa Skalistý potok je najdlhšou a najhlbšou jaskyňou Jasovskej planiny i celého Slovenského krasu. Ide doteraz najväčší objav speleopotápačov na Slovensku, ktorí postupne prekonali 22 vodných sifónov.
Kunia priepasť
Situovaná na južnom okraji Jasovskej planiny, severne od Turnianskeho Podhradia. Vytvorená je v druhohorných strednotriasových svetlých wettersteinských vápencoch silického príkrovu. Dosahuje dĺžku 813 m a hĺbku 203 m. Prvé správy o existencii priepasti sú od G. Stibrányiho st. z roku 1947. V roku 1953 prenikol do hĺbky 52 m. Hlavné spodné časti priepasti objavili košickí jaskyniari v roku 1986. Sústava stupňovitých priepastí ústi na spodné horizontálne úseky chodieb. Pod Veľkonočnou studňou sa v hĺbke 150 m objavuje podzemný vodný tok, ktorý vytvára niekoľko vodopádov a kaskád. Veľkým vodopádom sa vody rútia do hĺbky 23 m. Vody z Kunej priepasti prenikajú cez neznáme priestory do jaskyne Skalistý potok a rovnomennej vyvieračky na úpätí Jasovskej planiny. Zo sintrovej výplne Kunej priepasti upútajú najmä brčká, stalagmity, záclony, kaskádové hrádze a jazerné leknovité tvary.
Drienovská jaskyňa
Situovaná na južnom okraji Jasovskej planiny, severne od obce Drienovec pri ústi doliny Miglinc. Predstavuje výverovú riečnu jaskyňu vytvorenú v druhohorných strednotriasových svetlých wettersteinských vápencoch silického príkrovu, miestami aj v ich zbrekciovaných polohách či v polohách vápencových zlepencov. Podzemný tok preteká dolnými časťami jaskyne, pričom na niektorých miestach vytvára podzemné jazerá, kaskády i menšie vodopády. Na výraznú riečnu modeláciu poukazujú stropné i bočné korytá, ako aj podlahové riečiskové zárezy a vyhĺbeniny. Chodbu riečiska miestami zdobia sintrové záclony, stalaktity, stalagmity i stalagnáty. Horné časti jaskyne tvoria mohutné dómovité priestory rútivého charakteru. Jaskyňa je vytvorená v štyroch vývojových úrovniach. Jej dĺžka je 1348 m, výškový rozdiel 85 m.
V horných častiach jaskyne je pozoruhodný výskyt kôr kryštalického sadrovca a drúz kalcitu s kryštálmi veľkými 9 až 12 cm, ojedinele až 15 cm. Zaujímavými formami sintrovej výplne sú pizolitové, koralovité a kríčkovité útvary, pôvodne vytvorené z priezračného aragonitu, miestami rekryštalizovaného na kalcit. V zimnom období sa v jaskyni doteraz zistilo až 13 druhov netopierov. Medzi pravidelne vyskytujúce a najpočetnejšie druhy patrí podkovár južný (Rhinolophus euryale), podkovár veľký (Rhinolophus ferrumequinum), netopier obyčajný (Myotis myotis) a večernica malá (Pipistrellus pipistrellus). V letnom období sa tu zdržiava kolónia netopiera obyčajného (Myotis myotis) a lietavca sťahovavého (Miniopterus schreibersii). Jaskyňu údajne objavili v druhej polovici 19. storočia odstránením sutinového kužeľa pri vyvieračke. Horné časti jaskyne preskúmali košickí jaskyniari v roku 1984, pričom tu našli stopy starších, avšak neznámych objaviteľov. Ďalšie pokračovanie jaskyne za závalom v Stratenom dóme našli košickí jaskyniari v roku 1985. V jaskyni sa našli aj archeologické nálezy, ktoré pochádzajú z neolitu (bukovohorská kultúra) a doby bronzovej (pilinská kultúra).
Diviačia priepasť
Nachádza sa pri východnom okraji Plešivskej planiny, západne od obce Vidová. Dosahuje hĺbku 123 m a predstavuje najhlbšiu priepasť Plešivskej planiny. V roku 1964 z bývalého dna v hĺbke 38 m M. Erdös a V. Lysenko prenikli do nižších častí priepasti. Vytvorená je pozdĺž výrazných strmých až zvislých tektonických porúch v druhohorných strednotriasových svetlých wettersteinských vápencoch silického príkrovu. Priepasť tvorí sústava striedajúcich sa koróznych komínovitých a rútených dómovitých priestorov, ktoré dekoruje bohatá a rozmanitá sintrová výzdoba. Do hĺbky 36 m sa vytvorili biele až sivobiele sintrové vodopády a záclony. V hĺbke 37 až 55 m sú na stenách červenohnedé pizolity. V hĺbke 76 m sa začínajú žltohnedé sintrové vodopády a záclony. V hĺbke 86 až 113 m prevládajú kríčkovité trsy červenohnedých pizolitov. V severnej vetve priepasti, od hĺbky 58 m, sú biele sintrové povlaky stien, stalaktity, stalagmity, sintrové jazierka s leknami a perlami, ako aj sintrové vodopády a záclony. Najnižšia časť priepasti je bez sintrovej výzdoby. Na dne dvoch dómov sú väčšie podzemné jazerá. Na dne dómu v hĺbke 76 m sa našla kostra diviaka (Sus scrofa), ktorá je pokrytá tenkým sintrovým nátekom. Druhá kostra diviaka sa našla v hlbšej vetve priepasti hĺbke 86 m. Je tu aj mocná vrstva trusu netopierov – guána. Na dvoch miestach sa vytvorili guánové hrnce. Z doteraz zistených 3 druhov netopierov je najpočetnejší podkovár malý (Rhinolophus hipposideros).
Obrovská priepasť
Nachádza sa na planine Dolný vrch nad obcou Jablonov nad Turnou. Korózno-rútivá priepasť je hlboká 100 m, vytvorená je v druhohorných strednotriasových svetlých wettersteinských vápencoch silického príkrovu. Pod povrchovou prepadlinou je hlavná šachta, ktorá sa fľašovito rozširuje do rozsiahleho podzemného dómu. Na jeho dne v hĺbke 63 m je kužeľ z napadanej sutiny a balvanov. Na okraji dómu je otvor do nižšej šachty hlbokej vyše 20 m. Prvý zostup do priepasti uskutočnili maďarskí jaskyniari v roku 1959. Doteraz sa tu zistili 4 druhy netopierov, z ktorých je najpočetnejší podkovár malý (Rhinolophus hipposideros). Obrovská priepasť je treťou najhlbšou priepasťou na slovenskej časti planiny Dolný vrch. Hlbšia je Natrhnutá priepasť (-112 m) a priepasť Hniloš (-110 m). Na maďarskej časti planiny je najhlbšia priepasť Vecsembűkki-zsomboly (-236 m).
Snežná diera
Situovaná na planine Horný vrch, západnej od hornej časti Zádielskej tiesňavy. Typická rozsadlinová, gravitačne rozšírená podzemná puklina dosahuje dĺžku 45 m a výšku 15 až 20 m. Hore je uzatvorená zrútený balvanmi. Vytvorená je v druhohorných strednotriasových svetlých wettersteinských vápencoch silického príkrovu. V jaskyni sa miestami vyskytuje hráškovitá sintrová výzdoba. Na západnom konci jaskyne sú menšie kvaple a náteky ľadovej výplne. V letných mesiacoch sa ľad čiastočne roztápa, avšak udrží sa počas celého roka.
Zvonivá jama
Nachádza sa v strednej časti Plešivskej planiny, zvanej Mesačná krajina, ktorej povrch je rozčlenený množstvom závrtov. V jednom z nich je aj povrchový otvor priepasti. Korózno-rútivá priepasť je hlboká 100,5 m. Vytvorená je v druhohorných strednotriasových svetlých wettersteinských vápencoch silického príkrovu. Vstupná kolmá šachta ústi v hĺbke 45 m do obrovitého podzemného dómu, na ktorého dne je mohutný sutinový kužeľ. Jeho vrchol je v hĺbke 84 m od povrchového otvoru priepasti. Po stranách podzemného dómu sú šikmé stúpajúce chodby dlhé 180 m, ktoré vznikli v súvislosti s podzemným odvodňovaním priľahlých mohutných závrtov. Podzemné vody z priepasti prenikajú do Novej Brzotínkej jaskyne, ktorá vyúsťuje na povrch vyvieračkou na pravej strane kaňonu Slanej. Vstupná šachta vznikla koróziou zrážkových vôd presakujúcich pozdĺž križujúcich sa tektonických puklín. V priepasti sú pagodovité stalagmity vysoké vyše 10 m. Najvyšší z nich siaha až do výšky 26 m. Z hľadiska početnosti i druhového zastúpenia je Zvonivá jama najvýznamnejším zimoviskom netopierov na Plešivskej planine. Doteraz sa tu zistilo 7 druhov netopierov, z ktorých je najpočetnejší podkovár malý (Rhinolophus hipposideros). Otvor priepasti bol známy oddávna. Prvé zostupy sa datujú do rokov 1875 a 1882. Prvý odborný opis priepasti je z roku 1925.