Prihlásenie

Jaskyne Slovenského a Aggtelekského krasu
 
Jaskyne Slovenského a Aggtelekského krasu boli zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO na základe bilaterálneho nominačného slovensko-maďarského projektu v roku 1995, ktorý bol odsúhlasený Výborom pre svetové dedičstvo v dňoch 4. – 9. 12. 1995 v Berlíne. V roku 2000 bol tento projekt rozšírený o Dobšinskú ľadovú jaskyňu a schválený na zasadnutí Výboru pre svetové dedičstvo v Cairns v dňoch 27. 11. - 2. 12. 2000.
Jaskyne Slovenského krasu predstavujú výnimočný príklad stále trvajúcich geologických procesov a významných geomorfologických javov. Reprezentatívnosť a výnimočnosť podzemných foriem Slovenského a Aggtelekského krasu spočíva najmä v nasledujúcich skutočnostiach.
 
1. Genetická a morfologická rozmanitosť jaskýň
V predmetnej oblasti sa v relatívnej blízkosti od seba vyskytujú najrozličnejšie genetické a morfologické typy jaskýň. Najfrekventovanejšie sú riečne (tzv. fluviokrasové) jaskyne, pretekané vodným tokom v súčasnosti alebo v minulosti, spravidla s typickými znakmi riečnej erózie a korózie (napr. stropné korytá a pozdĺžne bočné priehlbiny v Domici a v Gombaseckej jaskyni) ako aj korózne priestory vytvorené chemickým rozpúšťaním presakujúcich alebo stagnujúcich krasových vôd (napr. priepasti Zvonivá jama, Malá a Veľká žomboj, Malá a Veľká bikfa, Brázda, Obrovská priepasť a pod. s vertikálnymi koróznymi stenami, ale patria sem aj unikátne korózne priestory Ochtinskej aragonitovej jaskyne so zarovnanými stropmi, koróznymi stropnými kupolami, šikmými facetovými zárezmi). Už zriedkavejšie sa vyskytujú výrazné zlomové chodby, ako v Krásnohorskej jaskyni alebo až rozsadlinové priestory, napr. v Čertovej diere alebo Snežnej diere. 
 
2. Variabilita sintrovej výplne jaskýň
V máloktorej krasovej oblasti sa vyskytuje vedľa seba toľko reprezentatívnych typov kvapľovej výzdoby ako v Slovenskom krase. Unikátne sú brčká v Gombaseckej jaskyni, kde dosahujú aj trojmetrovú dĺžku a na celom svete sú známe sintrové štíty a bubny jaskyne Domica ako aj aragonitové kryštály Ochtinskej aragonitovej jaskyne. Okrem nich sa v jaskyniach Slovenského krasu vyskytujú rôzne tvary stalaktitov (vrátane vzácnejších guľovitých kvapľov v Domici), stalagmitov (krásne pagodovité stalagmity sú v Domici, mohutné pagody vo Zvonivej jame, palicovité stalagmity v Ardovskej jaskyni, palmovité v Domici a pod.), stĺpov (v Krásnohorskej jaskyni sa nachádza vyše 32 m vysoký Kvapeľ rožňavských jaskyniarov), sintrových záclon (Milada, Domica), nátekov, hráškovitých útvarov (v priepasti Brázda), sintrových kaskád (napr. Rímske kúpele v Domici), jazierkových útvarov (Diviačia priepasť), mäkkých sintrov (Gombasecká jaskyňa, priepasť Šingliarka) a excentrických útvarov (najmä v Hrušovskej jaskyni). K tomu sa priraďujú dve jaskyne so stálou ľadovou výplňou: Dobšinská ľadová jaskyňa, ktorá je s objemom ľadu 110 132 m3  skutočnou raritou a Silická ľadnica, ktorá s nadmorskou výškou 503 m je najnižšie položenou ľadovou jaskyňou v miernom klimatickom pásme. Ľadová výplň sa vyskytuje aj v Snežnej jame.
 
3. Výnimočná hustota reprezentatívnych typov jaskýň mierneho klimatického pásma
Spomínané hodnotné krasové javy sú viazané na vyše 1 000 jaskýň, ktoré sú koncentrované na ploche približne 400 km2. Ďalších 200 km2 sa nachádza na maďarskej strane územia. Takáto hustota jaskýň s vysokou reprezentatívnou hodnotou sa v oblasti krasu mierneho klimatického pásma nikde inde nevyskytuje.
 
4. Výskyt vzácnych podzemných živočíchov a archeologických nálezov
Početné zastúpenie jaskýň a rôznych krasových dutín, ako aj vhodné klimatické podmienky podmienili rozmach rôznych druhov podzemných živočíchov, najmä bezstavovcov v tejto oblasti. Pretože životné prostredie pravých jaskynných (správnejšie kavernikolných) živočíchov je ohraničené podzemnými priestormi, vytvorili sa tu endemity, ktoré sú známe len z územia Slovenského a Aggtelekského krasu, prípadne z blízkeho okolia. Takýmto je drobný biely ráčik krivák jaskynný (Niphargus aggtelekiensis), šťúrik Neobisium (Blothrus) slovacum alebo drobné chrobáky Duvalius szilicensis a Duvalius bokori. V Ardovskej jaskyni a v Domici boli zistené ďalšie vzácne bezstavovce, ako chvostoskok Eukoenenia spelea alebo stonožka Typhloiulus sp.  Vzácnou skupinou jaskynných živočíchov sú netopiere. Dôležitými zimoviskami sú jaskyne Domica (najmä druhov Rhinolophus ferrumequinum, Rh. hipposideros, Rh. euryale a Myotis emarginathus), Jasovská jaskyňa, Drieňovská jaskyňa, Čertova diera, Dobšinská ľadová jaskyňa (najmä vzácneho druhu Myotis mystacinus/brandti) a ďalšie. Jaskyne tejto oblasti poskytujú biotop vyše 500 druhom pravých i nepravých jaskynných živočíchov.
Na území Slovenského a Aggtelekského krasu sú známe aj jaskyne, v ktorých sa zachovali pamiatky vhodne reprezentujúce vývoj viacerých kultúr pravekého človeka. Mimoriadne sú vzácne stopy po osídlení ľudí bukovohorskej kultúry v Domici (so zachovanou hrnčiarskou dielňou, stopami po dolovaní hliny, odtlačkom tkaniva, nálezmi keramiky, ihly na šitie z kosti a rôznych ďalších predmetov, ako aj jednoduchých nástenných nákresov), v Ardovskej jaskyni a v Archeologickom dóme Silickej ľadnice. Osobitne sú vzácne zachované kultové masky kyjatickej kultúry vyhotovené z ľudskej lebky z Majda-Hraškovej jaskyne a z Babskej diery. V mnohých ďalších jaskyniach boli nájdené početné predmety z neskorej doby bronzovej, z doby železnej, halštatskej a zo stredoveku. Z historických pamiatok je osobitne hodnotný husitský nápis v Jasovskej jaskyni.
 
Krajina Slovenského krasu a jej ochrana

Slovenský a Aggtelekský kras je súvislým krasovým územím na území Slovenskej republiky a Maďarskej republiky, ktoré predstavuje typický stredoeurópsky planinový kras mierneho klimatického pásma, takmer so všetkými povrchovými a podzemnými krasovými javmi (škrapy, závrty, úvaly, slepé a poloslepé doliny, kaňony, tiesňavy, okrajové polja, jaskyne, priepasti, ponory, vyvieračky). 
Slovenský kras v južnej časti Slovenského rudohoria v okolí Rožňavy pozostáva zo Silickej planiny, Plešivskej planiny, Koniarskej planiny, planiny Dolný vrch, planiny Horný vrch, Zádielskej planiny a Jasovskej planiny, ako aj Jelšavského krasu. Najviac krasových javov sa viaže na druhohorné strednotriasové svetlé wettersteinské vápence silického príkrovu. 
Planiny v nadmorskej výške 400–925 m sú rozčlenené hlbokými kaňonmi Slanej a Štítnika, ako aj Zádielskou a Hájskou tiesňavou. Turnianska kotlina oddeľuje planiny Horný a Dolný vrch. Strmé svahy planín majú vo vrchnej časti charakter kolmostenných brál. Na planinách sa najviac vyskytujú škrapy, závrty a závrtové polia. Priepasti sú miestami polohovo koncentrované a dosahujú neobyčajnú hustotu (na časti planiny Dolný vrch je sústredených 20 priepastí na 0,5 km2). V doteraz známych viac ako 700 jaskyniach a priepastiach sú zastúpené rôznorodé formy sintrovej výplne i ľadová výplň.
Charakteristický ráz krasovej krajiny určuje nielen reliéf a vlastnosti horninového podložia, ale aj osobité hydrologické pomery. Chýbajú povrchové vodné toky, zrážkové vody rýchlo presakujú do podzemia, kde sa koncentrujú do podzemných vodných tokov. Okrajové povrchové toky sa končia v ponoroch. Koróznou a eróznou činnosťou vody sa tvoria jaskynné priestory. Slovenský kras sa vyznačuje významnými zásobami podzemných vôd. Územie odvodňujú alochtónne toky Slaná, Štítnik a Bodva, do ktorých sa vlievajú krasové autochtónne toky.
Územie Slovenského krasu sa nachádza na rozhraní oceánskeho a kontinentálneho typu podnebia. Jeho prevažná časť patrí do mierne teplej a mierne vlhkej klimatickej oblasti s chladnou zimou. V depresných formách terénu dochádza ku klimatickej a vegetačnej inverzii. Reliéf má dôležitú krajinotvornú funkciu. Jeho členité tvary spôsobujú značnú diferenciáciu prírodných zložiek a ekosystémov. Svojrázne prírodné podmienky územia sa prejavili aj v rozmanitosti rastlinstva a živočíšstva. 
Z floristického hľadiska ide o najbohatší okres panónskej flóry. Nachádzajú sa tu xerotermné druhy, kalcifyty, horské dealpínske a prealpínske druhy zachované v inverzných polohách, ďalej významné endemické, subendemické a reliktné druhy. Z dôležitých taxónov je zastúpená rumenica turnianska (Onosma tornense), chudôbka Klášterského (Draba klasterskyi), feruľa Sadlerova (Ferula sadlerana), kozinec mechúrikatý belavý (Astragalus vesicarius subsp. albidus), škumpa vlasatá (Cotinus coggyria), kandík psí (Erythronium dens-canis), poniklec veľkokvetý (Pulsatilla grandis), včelník rakúsky (Dracocephalum austriacum), hrachor panónsky (Lathyrus pannonicus subsp. collinus), kosatec trávolistý (Iris graminea) a kosatec bezlistý (Iris aphylla subsp. hungarica).
Živočíšstvo, najmä jeho nižšie skupiny, vytvára prevažne zoocenózy stepného a lesostepného pásma. Tieto xerotermné zoocenózy sa miestami veľmi kontrastne prelínajú s horskými prvkami. Známe sú viaceré endemické druhy, z ktorých mnohé sú typické pre jaskynné priestory. Skupiny motýľov, rovnokrídlovcov a chrobákov sa vyznačujú veľkým podielom južných teplomilných prvkov. Xerotermný charakter krasovej oblasti zvýrazňujú aj plazy. Viaceré druhy stavovcov tu dosahujú hranice areálov svojho geografického rozšírenia. Väčšina územia Slovenského krasu je súčasťou Národného parku Slovenský kras. Od roku 1977 je zaradený do celosvetovej siete biosférických rezervácií v rámci programu UNESCO Človek a biosféra (MaB).

Slovenské dedičstvo UNESCO www.unesco-slovakia.sk